ševcovstvo

ševcovstvo
– remeselná a domácka výroba kože a jednoduchšej obuvi.

Prvé zmienky o ševcoch pochádzajú zo 14. storočia (Bratislava 1376, Prešov 1377). Najstaršie zachované cechové artikuly na Slovensku sú z Podolínca (1415). Ševcovstvo bolo v období feudalizmu najrozšírenejším remeslom. Vyskytovalo sa v každom remeselnom stredisku a na mnohých dedinách. Celkove vzniklo na Slovensku vyše 120 cechov ševcov. Predpokladá sa, že pôvodne spracúvali kožu pomocou kamenca hlinitého a v priebehu 14. storočia prešli pod vplyvom Západu k spracovaniu hnedej kože činením (dubením) v dubovom triesle a k výrobe módnejšej obuvi. Ševci viedli ustavičné spory s garbiarmi o rozsah a oprávnenosť výroby, pretože garbiarstvo sa špecializovalo výlučne na výrobu koží a spravidla sa odčleňovalo od ševcovstva. V období tureckých vojen prišli do módy čižmy, takže čižmárstvo postupne vytlačilo ševcovstvo do podradnejšieho postavenia – výroby staromódnej, lacnejšej obuvi, najmä krpcov.

V 18. storočí sa ševcovstvo na niektorých miestach rozdelilo na 2 remeslá. Uhorskí ševci mali právo spracúvať kožu pre vlastnú potrebu aj pre čižmárov a remenárov tak trieslom, ako aj kamencom. Vyrábali krpce, topánky, staromódne črievice, jančiarky, podošvy a podšívky. Ševcov, ktorí nevyrábali novú obuv, ale len opravovali starú, nazývali prtákmi. Nemeckí ševci vyrábali jemnejšiu obuv podľa západnej módy: črievice, šnurovacie ženské črievice, ženské topánky a čižmy s podpätkom, ženské a mužské topánky a papuče. V 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa nemeckí ševci preorientovali na moderné remeslo, obuvníctvo.

Patrónom ševcov bol sv. Krišpín, ktorý sa ako vierozvest v Galii živil ševcovským remeslom.