Významný prestaviteľ slovenského ľudového rezbárstva druhej polovice 20. storočia. Rodák z Meretíc, pôvodným povolaním mechanizátor, pracoval ako zásobovač a neskôr profesionálny vodič až do odchodu na invalidný dôchodok. Rezbe sa venoval od 70. rokov minulého storočia. Spočiatku tvoril len sošky s náboženskou tematikou, neskôr spracúval aj bežné ľudské motívy. Jeho plastiky sú plné života a originálnosti. Mal zmysel pre monumentálne cítenie, ale aj pre detailné spracovanie, ktoré sa odráža v jemnom vyrezávaní vlasov, geometrického ornamentu a kroja. Figuratívne tvary majú typickú robustnosť, väčšinou menšie hlavičky, proporčne nadmerne sa rozširujúci trup či celé telo. V jeho tvorbe má významné miesto a poslanie žena. V sakrálnej podobe je to Madona a v svetskej život ženy na dedine. Všetky sošky žien pôsobia dojmom, akoby čakali dieťa. Je to potvrdenie toho, že vo svoj prospech využíval nepravidelnosť a prirodzené obliny i deformácie dreva, ktoré vznikli jeho rastom. Cit pre materiál sa odráža na celkovom spracovaní sochy, výbere témy pre konkrétne drevo i na jej rezbárskom spracovávaní. Najradšej sa pohrával s jedným kusom dreva, či už ide o orech, slivku, dub alebo hrušku. Najdôležitejšie bolo preňho to, či v jeho tvare zbadá budúcu figúru. Rešpektoval prirodzené tvary dreva, ktoré si príroda vytvorila. Ak zadaná téma vyžadovala hmotu v priestore, vybral si rozkonárené drevo. Napríklad pre tému Adama a Evy si vyhliadol vyšší peň s koreňmi, ktorý obrátil koreňmi hore a do kmeňa vyrezal postavy. V začiatkoch sa presadil nielen rezbou, ale aj ich pestrou, no citlivou farebnosťou. Aj keď od polychrómie na čas ustúpil, neustále sa k nej vracal, či už pri úľoch - včelích klátoch, ktoré vyrobil pre skanzen humenského múzea, alebo pri menších sochách so sakrálnou tematikou. Pokúšal sa aj o reliéfnu tvorbu i maľbu, ale najcharakteristickejším a najpresvedčivejším bol vždy v sochách, ktoré nesú svedectvo o jeho vnútornom svete, o jeho túžbach a viere.
Úprimný záujem o prácu s drevom, priateľská povaha a predovšetkým jedinečnosť výtvarnej výpovede Pavla Šarišského ho predurčili, že bol pozývaný na mnohé sympóziá a stretnutia rezbárov, pripravil celý rad zaujímavých výstav doma i v zahraničí - v Maďarsku, Nemecku, Slovinsku, Chorvátsku, Taliansku. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach SNG v Bratislave, SNM a regionálnych múzeí na východnom Slovensku, ako aj v mnohých súkromných zbierkach na Slovensku, vo viacerých krajinách Európy i v zámorí. Významným úspechom bola prezentácia jeho prác na Trienále insitného umenia v Bratislave 1972, 1994. Patril k účastníkom prvého ročníka podujatia Kresané do dreva vo Východnej. Aj na jubilejnom päťdesiatom ročníku tohto najstaršieho slovenského festivalu ľudovej kultúry bolo jeho meno medzi pozvanými na sochárske sympózium. Sám zorganizoval roku 2002 rezbárske sympózium v Janove a počas Vianoc 2003 vystavil v Krajskom múzeu v Prešove betlehem z monumentálnych sôch, ktorý vznikol na tomto sympóziu pod dlátami viacerých neškolených rezbárov. Napriek úrazu v lete 2003, pri ktorom prišiel o tri prsty pravej ruky, sa usilovne pustil do vyrezávania sošiek, ktorými robil radosť sebe aj okoliu. Pri práci na sochárskom sympóziu v Mandrii, kde sa už predstavil niekoľkokrát na pozvanie talianskeho výtvarníka Antonia Protta, vo veku, keď iní ešte len začínajú tvorivú prácu s drevom, dotĺklo jeho srdce.
zobraziť
