Šariš
Región Šariš partrí k tým regiónom Slovenska, kde hranice historickej župy sú aj hranicami oblasti tradičnej kultúry i výrazných znakov dialektu. Región je samozrejme ešte vnútorné diferencovaný na viaceré subregióny ako v materiálnej tak duchovnej kultúre i dialektu.
Centrom historickej Šarišskej župy bol hrad Šariš. V roku 1647 sa stal župným mestom Prešov. Nemecká a valaská kolonizácie Šariša ovplyvnili etnickú skladbu obyvateľstva a jeho zamestnanie. Popri obyvateľstve slovenskej národnosti sú na severe Šariša početnejšie zastúpení Rusíni a Ukrajinci. Početnosť rómskeho obyvateľstva narástla hlavne v durhej polovici 20.storočia.Dnes rómovia tvoria významný podiel na obyvateľstve viacerých obcí. Známe rómske osady sú v obciach Hermanovce či Svinia a Jarovnice, kde rómske deti, podchytené prácou dobrého učiteľa dosahujú zaujímavé výsledky vo výtvarnej maliarskej tvorbe.
V regióne, s výnimkou okresu Svidník, je dominantné rímskokatolícke náboženstvo. V najsevernejšej časti regiónu obývanej Rusínmi a Ukrajincami sa vyše polovice obyvateľstva hlási ku gréckokatolíckemu a pravoslávnemu vierovyznaniu. Reformácia v 16. storočí zasiahla značne aj Šariš. Významnou vzdelávacou inštitúciou stredovekého Uhorska bolo bardejovské humanitárne lýceum a neskôr v 17. storočí to bolo prešovské evanjelické kolégium. Nielen v mestách, ale i v niektorých obciach v okolí Bardejova a Prešova sa napriek silnej rekatolizácii v 17. a 18. storočí si obyvateľstvo udržalo evanjelickú vieru augsburského vyznania. V Bardejove bola početná ortodoxná židovská komunita.
Značná zalesnenosť čiastočne obmedzovala extenzitu aj intenzitu poľnohospodárskej výroby. Pestovali sa najmä zemiaky a pohánka, ktoré tvorili podstatnú zložku potravy obyvateľov hornatých krajov. V produkcii konopí a ľanu bol Šariš na poprednom mieste. Zvlášť bolo rozvinuté ovocinárstvo.V severných a horských oblastiach bol rozvinutý chov oviec. .V týchto oblastiach sa venovali aj spracovaniu ovčích kožušín.
Práca v lesoch s drevom bola tiež dôležitým doplnkovým zamestnaním. Menej kvalitné drevo zužitkovávali na pálenie dreveného uhlia. Uhliarske míle sa nachádzali v mnohých obciach. V Červenici pri Dubníku pálili drevené uhlie pre potreby banskej produkcie ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Dostatok vápenca a dreva bol vhodným predpokladom pre rozvoj vápenkárstva v juhovýchodnej časti regiónu. Z ihličnatého dreva vyrábali v oblasti Čergovského pohoria šindle nielen pre vlastnú spotrebu, ale hlavne na predaj do rôznych oblastí Šariša a Zemplína. Bardejov bol známym debnárskym strediskom. Obyvatelia Zborova zásobovali dreveným točeným riadom celé východné Slovensko.
Stredovekú tradíciu mala ťažba soli v Solivare, ktorý je v súčasnosti časťou Prešova. Mestá Bardejov a Prešov patrili k významným remeselným strediskám na Slovensku, boli tiež hlavnými trhovými centrami Šariša. Bardejov spolu s Košicami mal od 15. storočia celouhorský monopol na bielenie plátna. Významné bolo kovolejárstvo, v Prešove výroba zbraní, neskôr zámočníctvo, stolárstvo, farbenie plátna a výroba kordovánu. V 2. polovici 18. storočia mala pomerne širokú základňu aj sklárska výroba. So sklárskymi hutami sa spája aj maľba obrázkov na skle, sústredená najmä v obci Bogliarka.
Zásluhou podomových obchodníkov z Hažlína, Beloveže a Bardejovskej Novej Vsi boli kedysi po celej strednej Európe známe bardejovské košíky. Výroba sa v niektorých lokalitách zachovala dodnes. Košíky sa vyrábali z prútia, lubov, korienkov aj zo šúpolia. V Hunkovciach sa špecializovali na výrobu metiel z brezového prútia.
Do 40. až 50. rokov 20. storočia bolo v Šariši rozšírené tkáčstvo. Umelecké vzorky známych bardejovských bakačín prešli časom aj do domácich tkanín, rozšírili sa v celom Šariši a prenikli aj na Zemplín. Modrobiely damašek bardejovských tkáčov sa vyvážal v 15. a 16. storočí do Poľska a Sedmohradska.
Soľná Baňa a Solivar boli známe výrobou paličkovaných čipiek určených na predaj. V Bardejove sa dosiaľ nachádzajú hrnčiari, ktorí nadväzujú na výrobu tradičnej bardejovskej keramiky. Medzi najstaršie hrnčiarske rodiny, v ktorých sa po stáročia remeslo dedilo z otcov na synov, patria Frankovičovci. Majster Ján Frankovič tvoriaci pre ÚĽUV bol hrnčiarom v šiestej generácii svojho rodu. Tradíciami hrnčiarstva vynikal takisto Prešov, kde boli dielne rodiny Kolozsyovcov. V rámci ľudovoumeleckej výroby v Šariši vyniká aj drevorezba.
Súčiastky tradičného odevu si obliekajú staršie ženy v mnohých obciach do súčasnosti. Na väčšine územia boli rozšírené čepce s okrúhlym dienkom, prizdobené soľnobanskou čipkou alebo zamatovou stužkou na čele.
Tradičnú drevenú zrubovú architektúru už začiatkom 20. storočia začali nahrádzať murované stavby zo surových tehál (váľkov). V severných oblastiach zrubové domy z tesaných trámov neomietali, na juhu pre nedostatok kvalitného stavebného dreva domy omazávali hlinou a bielili vápnom
Osobitosťou severného Šariša je množstvo drevených kostolíkov a zvoníc. Ich tvorcovia – tesári a maliari – boli domáceho pôvodu, ale prichádzali aj z Haliče, Podkarpatskej Rusi a Moldavie. Interiér mnohých tvorí zariadenie z obdobia ich vzniku, zdobené sú ikonami.
Šarišská hudobno-tanečná kultúra je dynamická. Na zvýraznenie rytmu si muži pripínajú na čižmy ostrohy - čerky, ktoré pri narážaní a dupaní cvendžia a dopĺňajú čapáše – rytmické plieskanie po stehnách a sárach. Vplyv novouhorskej hudobnotanečnej kultúry možno vidieť nielen v obľube verbunkov a čardášov, ale aj takých tancov ako napr. sólo maďar. Významnou časťou šarišského tanečného repertoáru sú regionálne varianty polky a polkových melódií ako napr. šarišská poľka, raslavická poľka, ruská poľka, ceperka, čerjana a ďalšie. Pastierske oblasti severného Šariša sú špecifické nielen svojim tanečným repertoárom, ale aj typickými hudobnými nástrojmi. Jedným z nich je gajdica, ktorá sa používa ako sprievodný hudobný nástroj k starobylému obradovému pastierskemu tancu znázorňujúcemu skon ovce známemu ako ovčí zdych.
V regióne, s výnimkou okresu Svidník, je dominantné rímskokatolícke náboženstvo. V najsevernejšej časti regiónu obývanej Rusínmi a Ukrajincami sa vyše polovice obyvateľstva hlási ku gréckokatolíckemu a pravoslávnemu vierovyznaniu. Reformácia v 16. storočí zasiahla značne aj Šariš. Významnou vzdelávacou inštitúciou stredovekého Uhorska bolo bardejovské humanitárne lýceum a neskôr v 17. storočí to bolo prešovské evanjelické kolégium. Nielen v mestách, ale i v niektorých obciach v okolí Bardejova a Prešova sa napriek silnej rekatolizácii v 17. a 18. storočí si obyvateľstvo udržalo evanjelickú vieru augsburského vyznania. V Bardejove bola početná ortodoxná židovská komunita.
Značná zalesnenosť čiastočne obmedzovala extenzitu aj intenzitu poľnohospodárskej výroby. Pestovali sa najmä zemiaky a pohánka, ktoré tvorili podstatnú zložku potravy obyvateľov hornatých krajov. V produkcii konopí a ľanu bol Šariš na poprednom mieste. Zvlášť bolo rozvinuté ovocinárstvo.V severných a horských oblastiach bol rozvinutý chov oviec. .V týchto oblastiach sa venovali aj spracovaniu ovčích kožušín.
Práca v lesoch s drevom bola tiež dôležitým doplnkovým zamestnaním. Menej kvalitné drevo zužitkovávali na pálenie dreveného uhlia. Uhliarske míle sa nachádzali v mnohých obciach. V Červenici pri Dubníku pálili drevené uhlie pre potreby banskej produkcie ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Dostatok vápenca a dreva bol vhodným predpokladom pre rozvoj vápenkárstva v juhovýchodnej časti regiónu. Z ihličnatého dreva vyrábali v oblasti Čergovského pohoria šindle nielen pre vlastnú spotrebu, ale hlavne na predaj do rôznych oblastí Šariša a Zemplína. Bardejov bol známym debnárskym strediskom. Obyvatelia Zborova zásobovali dreveným točeným riadom celé východné Slovensko.
Stredovekú tradíciu mala ťažba soli v Solivare, ktorý je v súčasnosti časťou Prešova. Mestá Bardejov a Prešov patrili k významným remeselným strediskám na Slovensku, boli tiež hlavnými trhovými centrami Šariša. Bardejov spolu s Košicami mal od 15. storočia celouhorský monopol na bielenie plátna. Významné bolo kovolejárstvo, v Prešove výroba zbraní, neskôr zámočníctvo, stolárstvo, farbenie plátna a výroba kordovánu. V 2. polovici 18. storočia mala pomerne širokú základňu aj sklárska výroba. So sklárskymi hutami sa spája aj maľba obrázkov na skle, sústredená najmä v obci Bogliarka.
Zásluhou podomových obchodníkov z Hažlína, Beloveže a Bardejovskej Novej Vsi boli kedysi po celej strednej Európe známe bardejovské košíky. Výroba sa v niektorých lokalitách zachovala dodnes. Košíky sa vyrábali z prútia, lubov, korienkov aj zo šúpolia. V Hunkovciach sa špecializovali na výrobu metiel z brezového prútia.
Do 40. až 50. rokov 20. storočia bolo v Šariši rozšírené tkáčstvo. Umelecké vzorky známych bardejovských bakačín prešli časom aj do domácich tkanín, rozšírili sa v celom Šariši a prenikli aj na Zemplín. Modrobiely damašek bardejovských tkáčov sa vyvážal v 15. a 16. storočí do Poľska a Sedmohradska.
Soľná Baňa a Solivar boli známe výrobou paličkovaných čipiek určených na predaj. V Bardejove sa dosiaľ nachádzajú hrnčiari, ktorí nadväzujú na výrobu tradičnej bardejovskej keramiky. Medzi najstaršie hrnčiarske rodiny, v ktorých sa po stáročia remeslo dedilo z otcov na synov, patria Frankovičovci. Majster Ján Frankovič tvoriaci pre ÚĽUV bol hrnčiarom v šiestej generácii svojho rodu. Tradíciami hrnčiarstva vynikal takisto Prešov, kde boli dielne rodiny Kolozsyovcov. V rámci ľudovoumeleckej výroby v Šariši vyniká aj drevorezba.
Súčiastky tradičného odevu si obliekajú staršie ženy v mnohých obciach do súčasnosti. Na väčšine územia boli rozšírené čepce s okrúhlym dienkom, prizdobené soľnobanskou čipkou alebo zamatovou stužkou na čele.
Tradičnú drevenú zrubovú architektúru už začiatkom 20. storočia začali nahrádzať murované stavby zo surových tehál (váľkov). V severných oblastiach zrubové domy z tesaných trámov neomietali, na juhu pre nedostatok kvalitného stavebného dreva domy omazávali hlinou a bielili vápnom
Osobitosťou severného Šariša je množstvo drevených kostolíkov a zvoníc. Ich tvorcovia – tesári a maliari – boli domáceho pôvodu, ale prichádzali aj z Haliče, Podkarpatskej Rusi a Moldavie. Interiér mnohých tvorí zariadenie z obdobia ich vzniku, zdobené sú ikonami.
Šarišská hudobno-tanečná kultúra je dynamická. Na zvýraznenie rytmu si muži pripínajú na čižmy ostrohy - čerky, ktoré pri narážaní a dupaní cvendžia a dopĺňajú čapáše – rytmické plieskanie po stehnách a sárach. Vplyv novouhorskej hudobnotanečnej kultúry možno vidieť nielen v obľube verbunkov a čardášov, ale aj takých tancov ako napr. sólo maďar. Významnou časťou šarišského tanečného repertoáru sú regionálne varianty polky a polkových melódií ako napr. šarišská poľka, raslavická poľka, ruská poľka, ceperka, čerjana a ďalšie. Pastierske oblasti severného Šariša sú špecifické nielen svojim tanečným repertoárom, ale aj typickými hudobnými nástrojmi. Jedným z nich je gajdica, ktorá sa používa ako sprievodný hudobný nástroj k starobylému obradovému pastierskemu tancu znázorňujúcemu skon ovce známemu ako ovčí zdych.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
