salašný spolok

salašný spolok
(ovčiarsky spolok, košiarny spolok, salašnícky spolok, salaš) – dobrovoľné združenie chovateľov oviec utvorené s cieľom spoločne hospodáriť na ovčej farme.

V obciach s menším počtom oviec, kde sa zriaďoval iba jeden, celoobecný salaš, vznikal salašný spolok zvyčajne v rámci spolku bývalých urbarialistov. Vo väčších ovčiarskych strediskách, kde bolo viac salašov, každý z nich hospodáril v rámci osobitného salašníckeho spolku. Utvárali sa podľa miestnych častí dediny (horný a dolný salaš, vyšný a nižný košiar), podľa ulíc alebo osád. Salašnícky spolok sa zriaďoval každý rok, a to na výročnej schôdzi členov (miešalnici), ktorá sa konala buď na konci pastevnej sezóny pri záverečnom účtovaní s bačom, alebo v inom tradičnom ustálenom termíne v zimnom období (na Štefana, na Nový rok, na fašiangy a podobne).

Väčšina salašných spolkov sa riadila nepísanými zásadami tradičného obyčajového práva, iba v dedinách s mimoriadnym významom ovčiarstva (Braväcovo) mali stanovy, ktoré obsahovali zásady spoločného salašného hospodárenia. K základným právam členov salašného spolku patrilo: vyháňanie oviec do spoločného stáda, o ktoré sa starali najatí pastieri, poberanie produkcie syra od svojich oviec, spolurozhodovanie o hospodárení salaša, účasť na voľbe funkcionárov a baču, právo byť volený do funkcie. K základným povinnostiam členov patrila starostlivosť o pastevné plochy a salašné stavebné objekty a zabezpečovanie podmienok na prácu salaša (doprava salašného inventára v čase rediku a podobne). Na čele spolku stál volený predseda (salašník, košiarnik), ktorý riadil hospodárenie salaša, najmä však kontroloval prácu ovčiarov. Konkrétne formy podnikania salašného spolku záviseli od miestneho typu organizácie salašníctva, t. j. od spôsobu najímania bačov. Zásadami spoločného hospodárenia, ale najmä dosahovanými výsledkami patrili salašné spolky k najrozvinutejším hospodárskym organizáciám na slovenskej dedine. V procese kolektivizácie poľnohospodárstva zanikli.