salašníctvo

salašníctvo
– karpatský systém chovu oviec.

Podľa viacerých znakov do Karpát prenikol z Balkánskeho polostrova, kde nositeľmi prastarej pastierskej kultúry vo forme nomádstva boli Valasi a Karakačania. V pastierstve v oblasti rumunských Karpát nadobudli prevahu organizačné prvky transhumancie. Na Slovensku bol tento pôvodom cudzí systém chovu oviec prispôsobený prírodným a spoločenským podmienkam a nadobudol niektoré osobité črty. Šíriteľmi salašníctva boli valasi, ktorí osídľovali horské oblasti slovenských Karpát v rámci valaskej kolonizácie. Koncom 14. storočia sa z juhovýchodných oblastí Karpát dostali do Zemplína a Šariša, v 15. – 17. storočí do všetkých horských oblastí stredného a severného Slovenska, na Těšínsko a severovýchodnú Moravu.

Karpatské salašníctvo sa viacerými črtami líšilo od nížinného chovu oviec, rozšíreného do stredoveku v nížinatých oblastiach Slovenska. Pri horskom salašníctve sa ovce pásli najmä na vyššie položených nevyužívaných horských pasienkoch (lesy, hole). So salašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška (Ovis aries strepsiceros). Vyspelosť chovu sa prejavovala v spôsobe rozmnožovania stád, v technológii chovu (kŕmenie, liečenie, ustajnenie) i v rozlišovaní oviec podľa zovňajšku a vlastností (ovca s rohami sa nazývala kornuta, bez rohov šuta, baran bol šuták, čierna ovca lajka, baran lajčiak; ovca s čiernymi fľakmi na hlave vakeša alebo murga, baran murgaš; ovca s krátkymi ušami čula). Oproti nížinnému chovu bolo salašníctvo popri využívaní vlny, mäsa a kože zamerané najmä na spracúvanie ovčieho mlieka. Špecifickými salašníckymi mliečnymi výrobkami boli ovčie syry (bryndza, neskôr oštiepok, parenica) a žinčica. Na neslovenský pôvod výroby mliečnych produktov, ktorá sa na Slovensko rozšírila z pastierskych regiónov juhovýchodnej Európy, poukazuje okrem pracovných postupov a náradia aj terminológia (geleta, putera, podišiar, rincka a iné).

Pre organizáciu salašníctva v jeho začiatkoch u nás bolo charakteristické, že stáda oviec si pásli ich vlastníci. Po trvalom usídlení sa pastierov a po prechode na roľnícky chovateľský spôsob života sa vlastníci združovali do salašných spolkov s cieľom spoločne hospodáriť na ovčej farme. Spolok najímal baču, ktorý zodpovedal za zverené stádo a hospodárenie na salaši. Podľa spôsobu najímania bačov sa na Slovensku vytvorili dve formy organizácie salašníctva. Pri prvej salašný spolok najímal baču i ovčiarov za dohodnutú mzdu a celé hospodárstvo si riadil vo vlastnej réžii prostredníctvom salašníka. Časť mliečnych produktov použil na úhradu mzdy bačovi a ovčiarom a na úhradu ostatných výdavkov salaša, zvyšok syra rozdelil majiteľom oviec. Pri druhom spôsobe spolok prenajal stádo bačovi, ktorý hospodáril na salaši vo vlastnej réžii, majiteľom oviec rozdelil dohodnuté množstvo syra, z ostatnej produkcie uhradil mzdu ovčiarom a vyplatil výdavky salaša. Zvyšok syra po splatení výloh predstavoval bačovu mzdu, respektíve zisk z podnikania.

V systéme horského salašníctva zostávali stáda oviec s pastiermi na pasienkoch aj cez noc, a to tradične od sv. Juraja (24. apríla) do jesene (podľa miestnych podmienok do Michala – 29. septembra, do Demetra – 26. októbra, alebo až do Martina – 11. novembra). Niekoľkomesačný pobyt na pasienkoch a spracúvanie mliečnych produktov na salaši si vyžadovalo budovanie pastierskych stavieb, ktoré slúžili na prístrešie pre pastierov, na ustajnenie a dojenie oviec a na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov. Pôvodne sa ovce aj cez zimu ponechávali na horských zimoviskách (mraznica), odkiaľ ich vyháňali na výpas do lesov, respektíve kŕmili ich ihličnatými vetvami a sušenou letninou. Na niektorých miestach sa zvyšky zimovísk zachovali až do polovice 20. storočia.

Salašníctvo v horských regiónoch Slovenska úmerne k hospodárskemu významu vplývalo aj na formovanie niektorých zložiek tradičnej kultúry a spôsobu života ľudu. Vznikli osobité typy pastierskych piesní, tancov, zvykov, pastierskeho umenia a podobne. Takto sa pôvodne cudzie salašníctvo stalo významnou. zložkou slovenskej ľudovej kultúry. Štúdiom salašníctva na Slovensku sa z etnografov zaoberali najmä R. Bednárik, J. Podolák, M. Komorovská, historici V. Chaloupecký, J. Macůrek, P. Ratkoš, folkloristi J. Kresánek, O. Elschek, z jazykovedcov A. Habovštiak.