Ružomberok
Prvá písomná zmienka o osídlení je z roku 1233, mestské výsady Ružomberku udelil z poverenia Magistra rytiera Donča, zvolenského župana, ostrihomský arcibiskup Tomáš v roku 1318. V roku 1340 kráľ Karol Róbert výsady mestu potvrdil a rozšíril. Súčasťou výsad bolo aj vymedzenie hraníc mestského chotára, v ktorom sa vytvorili sady, tzv. ulice mesta Biely Potok, Černová, Vlkolínec a Villa Ludrová.
Sľubný rozvoj kráľovského mesta zastavil v roku 1390 kráľ Žigmund, ktorý dal Ružomberok do majetku Likavskému panstvu. Tu sa začínajú stáročiami sa tiahnúce spory medzi mestom Ružomberok a Likavským panstvom.
I napriek tomu sa mesto hlavne vďaka významnej križovatke, na ktorej leží, vyvíjalo v prirodzené obchodno-trhovo-remeselnícke centrum.
K tradičnej poľnohospodárskej, drevárskej, ovčiarskej a trhovo-obchodnej tradícii sa pridružilo remeselníctvo, ktoré sa neskôr združilo do početných cechov. Z nich sa začali vytvárať menšie podniky, z ktorých sa v poslednej tretine 19. storočia, aj vďaka vybudovaniu Košicko-bohumínskej železnice, začal rodiť významný slovenský priemysel. Konkrétne išlo o rozvoj papierenského a textilného priemyslu, spracovanie dreva, ale aj o rozvoj tehelne (1871), bryndziarne (1850) a zápalkárne (1890). S rozvojom priemyslu v meste vznikali aj slovenské peňažné ústavy. V poslednej tretine 19. a v prvej polovici 20. storočia sa Ružomberok stal významným finančným a priemyselným centrom Slovenska.
Na tradíciu výroby papiera nadviazala v roku 1883 založená továreň na drevovinu a lepenku (Biely Potok). Z týchto tradícii došlo k vzniku nového závodu Sólo (1880) a v rokoch 1907 a 1908 k vzniku ďalšieho závodu, ktorý časom dostal meno SUPRA. V západnej časti mesta začal koncom 19. storočia (1894) vyrastať ďalší veľký priemyselný kolos – Rybárpoľská textilka, ktorá sa postune stala najväčšou v Uhorsku.
Okrem spomínaného veľkého priemyslu pôsobilo v meste mnoho stredných a menších podnikov.
Predpokladom rozvoja obchodu a priemyslu bolo aj kvalitné školstvo. Na území mesta vzniklo postupne viacero dôležitých škôl. Prvou doloženou školou vyššieho typu bola evanjelická latinská šľachtická škola. Jej vznik je zahalený nejasnosťami. Podľa niektorých prameňov mala vzniknúť už v r. 1528, iné údaje hovoria o roku 1567. No aj tak ide o prvú, resp. jednu z prvých takýchto škôl na Slovensku. Spájajú sa s ňou mená významných osobností tej doby - O. Jakobei, O. Cenglerius, Kalinkovci, Paršicovci, Ž. Nosticius, J. Kučera, P. Lochman a pod. Druhou veľmi významnou školou bolo katolícke gymnázium založené rehoľou piaristov v r. 1729, pričom zakladaciu listinu schválil cisár Karol VI. V tomto čase bolo ružomberské piaristické gymnázium jedinou školou svojho druhu pre Liptov, Oravu, Turiec a severnú časť Trenčianskej stolice. Školu navštevovalo množstvo neskoršie významných osobností - A. Bernolák, K. F. Palma, A. Radlinský, F. Skyčák, V. Javorka, príslušníci rodín Makovických, Houdekovcov, Krčméryovcov, L. Nádaši-Jége, A. Hlinak, I. Grebáč-Orlov, E. Bohúň, V. Šrobár, Ľ. Fulla, P. Zván, J. Budaváry-Krička, K. Sidor, F. Kafenda a mnoho ďalších.
Rozvoju vzdelania a kultúrnej úrovne popri školách významne napomáhali tlačiarne, či už to bola tlačiareň Karola Slavu, Jána Skoteka, tlačiareň LEV, ktorú založil Andrej Hlinka spoločne s Jánom Vojtaššákom a ďalšími národovcami. V meste bolo vytlačených množstvo kníh, vznikali rôzne významné periodiká (Slovák, Hlas, Obzor, Dennica, Prúdy, Slovenské listy, Ľudové noviny). Z Ružomberka po Slovensku distribuovali slovenské kalendáre, ale aj Makovického Poučná bibliotéka a Poučné čítanie, Salvova edícia Lacné knižky, Páričkova Slovenská knižnica. Svoje diela tu vydávali: Terézia Vansová, Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský, F. Votruba, S. Czambel, V. Šrobár, M. Kukučín, F. R. Osvald, Ľ. Podjavorinská, F. V. Sasinek, J. Janoška, T. Milkin, ale aj viacerí ďalší. Spomínaní i nespomínaní národovci, spisovatelia a novinári vytvorili v Ružomberku tzv. protimartinský front, ktorý tvoril protiváhu vtedy už konzervatívnemu Martinu.
Od poslednej tretiny 19. takmer do polovice 20. storočia bol Ružomberok významným strediskom slovenského národného hnutia. V meste vznikli a našli živnú pôdu hlavné filozofické a politické prúdy tej doby, ktoré významne ovplyvňovali slovenskú politiku. Sformoval sa prúd filozofického myslenia L. N. Tolstého (Dr. D. Makovický), čechoslovakistický prúd hlasistov a prúdistov (Dr. V. Šrobár, M. Hodža, F. Votruba, F. Houdek, J. Burian, K. Hušek), autonomické hnutie nezrádzajúce boj o slovenskú identitu (Msgr. A. Hlinka, I. Grebáč-Orlov, J. Stano, Ľ. Labay, O. Janček, M. Pružinský, K. Sidor).
Zaujímavé je, že Ružomberok po vzniku ČSR patril medzi dôležité strediská robotníckeho a odborového hnutia. Uskutočnil sa tu zakladajúci zjazd marxistickej ľavice, sídlili tu jej najvyššie orgány, ako aj najvyššie orgány odborov.
Kultúrny život v predchádzajúcich desaťročiach vychádzal predovšetkým z domácich tradícií, bol však ovplyvňovaný aj prostredníctvom kňazov a reholí. Výrazný rozvoj kultúry a spoločenského života sa začal hlavne v tretej tretine 19. storočia. V meste začali vznikať spolky, ktorých doménov bolo ochotnícke divadlo. Prvé slovenské ochotnícke divadlo sa hralo v r. 1868 v dome Petra Makovického st., hoci už v 17. storočí sa v meste hrávali piaristické hry v maďarčine. Významnými kultúrnymi spolkami boli: Katolícky kruh (1894) a Občianska beseda (1895).
Ružomberok bol agilný aj v ďalších oblastiach kultúry. Už v r. 1912 tu pôsobilo stále kino Apollo. O niečo neskoršie prišla k slovu fotografia, ktorú predstavovali slovenskí i českí nadšenci: S. J. Hegedus, J. Náhlik, L. Kožehuba, J. Labaj, M. a F. Hodoš, J. Synovec, J. Jeníček, K. Kálay, L. Króner atď. Bohaté fotografické podhubie výrazne ovplyvnilo i nasledovníkov, ktorí sa popri fotografovaní rozhodli podujať na organizáciu medzinárodného salónu umeleckej fotografie FOTOFÓRUM a neskoršie aj na medzinárodnú výstavu ekologickej fotografie STROM.
Významnou udalosťou v živote mesta bol rok 1912, keď v Ružomberku vzniklo Liptovské múzeum, ktoré založili bratia Artúr a Július Kurtiovci. V tridsiatych rokoch bola potom postavená budova súčasného múzea.
Ružomberok patrí k významným výtvarným centrám. V meste sa narodili alebo pôsobili mnohí významní slovenskí i českí výtvarní umelci. Trvalé hodnoty národnej výtvarnej klenotnice tu vytvárali Ľudovít Fulla, Róbert Dúbravec st. a ml., Fedor Klimáček, Elemír Winkler-Koszhéghy, František Janček, Alexander a František Belopotockovci, Martin Benka, Ambróz Akidos, Ján Hála, Jozef Hanula, Alojz Felegi, Karol Polónyi a ďalší.
Spomenúť treba i viacero významných kultúrnych osobností narodených alebo v Ružomberku pôsobiacich: Ján Bohúň, Anton Prídavok, Alojz Pavčo, Leo Kenstenberg, Frída Bachletová, Jozef a Richard Chládekovci, Mikuláš a Pavol Stanovci, Jozef Felix, Artúr Gross, Adolf a Pavol Oberschallovci, Alexander Križka, Martin Húska, Jozef Czupra, Vavrinec Korecz, Karol a Silvester Krčméryovci, Oľga Houdková, Anna Pivková, Jozef Májek, Štefan Mišík, Ladislav Moyš, Bohumil Haluzický, Samuel Mikovíni, Ján Čajak.
zdroj: www.ruzomberok.sk
