remeslá a domáca výroba

 Ľudovú výrobu v súčasnosti prezentujú najčastejšie predmety, s ktorými sa stretávame v múzeách, na rôznych výstavách, v predajniach s ponukou tradičnej umeleckej výroby, ba niekedy aj na trhoch a jarmokoch. Sú to však len zvyšky toho, čo po dlhé stáročia zabezpečovalo väčšinu životných potrieb človeka a čo popri poľnohospodárstve tvorilo súčasť každodennej práce mnohých obyvateľov Slovenska.

Slovensko vďaka dostatku rúd, kameňa, hliny, dreva a iných podobných surovín patrilo medzi oblasti s mimoriadne priaznivými podmienkami pre zhotovovanie predmetov, ktorých výrobu by bolo možné označiť za remeslo, alebo ktorá sa na remeslo postupne vyvinula. Aj tie najrozvinutejšie odvetvia slovenskej ľudovej výroby charakterizuje veľmi tesná, ba možno povedať nerozlučná spätosť s poľnohospodárstvom. V lete sa zo slovenského hrnčiara, tkáča alebo šindliara stával roľník, v zime zase z roľníka remeselník.

Výroba, z hľadiska používanej techniky a spoločenskej organizácie práce, prešla až po dnešnú podobu továrenskej veľkovýroby viacerými vývinovými formami. Najstaršia z nich je domáca výroba, ktorá sa ako zárobková činnosť uskutočňovala formou domácej práce a domáceho priemyslu.

Domáca výroba
Domáca výroba v sebe zahŕňala rôzne spôsoby výroby spracúvania hliny, kovu, kože, kožušín, dreva, kostí, rohoviny i textilných vlákien, atď. V rámci domácej výroby (tiež domáckej výroby) si ľudia zhotovovali výrobky predovšetkým pre vlastnú spotrebu. Ich úžitkovo-praktická funkcia bola prvoradá a odrážala požiadavky spôsobu a úrovne života v danom prostredí.
Zdokonaľovanie pracovných nástrojov, ako i pracovných technológií, umožňovalo výrobcom vyrobiť viac tovaru ako sami potrebovali a spotrebovali. Tovar vyrobený naviac mohli použiť na výmenu, čo viedlo k postupnej špecializácii výroby.
Domáca (domácka) výroba sa stala zdrojom príjmov nielen pre obyvateľov dedín, ale i pre časť mestských obyvateľov. Jej rýchly rozvoj zaznamenávame na Slovensku v 1. polovici 19. storočia. Bola to predovšetkým výroba textilných výrobkov (výroba plátna, čipiek, pradenie priadze pre bavlnárske a súkennícke manufaktúry), drevených výrobkov a keramiky.
S domáckou výrobou úzko súvisel i vznik doplnkového zamestnania ľudu. Boli to zamestnania sezónneho charakteru (drevorubačstvo, pláteníctvo) a vandrovného charakteru (drotárstvo, oknárstvo, olejárstvo, šafraníctvo, voštinárstvo, priekupníctvo, podomový obchod a iné).

Remeslá
Remeslo vo všeobecnosti chápeme ako špecializovanú nepoľnohospodársku malovýrobu založenú na ručnej práci výrobcu vlastnými nástrojmi, vyžadujúcu si primeranú inštitucionálne získanú odbornú kvalifikáciu a spoločensko-stavovskú organizovanosť.
Remeslo vzniklo v rámci spoločenskej deľby práce oddelením od poľnohospodárstva. Na Slovensku už v predhistorických dobách existovali viaceré remeslá, napr. hrnčiarstvo, kováčstvo, šperkárstvo, spracovanie kostí, dreva. V stredoveku sa remeslom zaoberali obyvatelia na dedinách, v podhradiach a na dvoroch feudálov, prevažne v systéme tzv. služobníckych osád, ktoré boli zamerané na jeden druh výrobnej činnosti. Od začiatku 13. storočia nastali významné zmeny v organizácii i náplni remesiel. Na Slovensku súviseli s príchodom kolonistov zo západnej Európy, ktorí ovplyvnili remeselnú výrobu domáceho etnika. Remeslo sa vo svojej podstatnej produkcii definitívne oddelilo od poľnohospodárstva.
Remeselníci sa usadzovali v mestách, ktoré dostávali rôzne privilégiá a výsady, začali sa združovať do cechov, jedinej formy ich organizácie do roku 1872. Od polovice 13. storočia sa remeselná výroba skoncentrovala do niekoľkých významných slovenských miest - Bratislavy, Košíc, Bardejova, Prešova, Kežmarku, Levoče, Trnavy, Kremnice, Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Krupiny, Žiliny, Trenčína, Komárna. Od polovice 16. storočia začalo remeslo prenikať aj do menej privilegovaných miest alebo poddanských mestečiek.
Zmenou životných potrieb a technológie niektoré remeslá zanikali a iné vznikali. S prenikaním kapitalistických výrobných vzťahov sa v niektorých, hlavne v textilných odvetviach začínajú v 18. storočí vytvárať manufaktúry. Tento proces nadobúda rýchlejšie tempo v 1. polovici 19. storočia, keď štátna správa odstránila niektoré cechové obmedzenia. Za kapitalizmu remeslo výraznejšie prenikalo na dedinu. Šesť najrozšírenejších remesiel - obuvníctvo, čižmárstvo, krajčírstvo, mlynárstvo, kováčstvo a mäsiarstvo - malo väčšinu svojich dielní na dedinách. Na druhej strane však s rozvojom kapitalizmu mala na vývoj remesiel veľký vplyv aj veľkovýroba, ktorá spôsobila stagnáciu a zánik niektorých druhov remesiel, napr. súkenníctva, tkáčstva, hrebenárstva, klobučníctva a iných, ale podnietila aj rozvoj iných remesiel. Prudký rozvoj zaznamenali v tomto období stavebné a potravinárske remeslá a remeselnícke služby, najmä zámočníctvo, hodinárstvo, murárstvo, maliarstvo a natieračstvo, ale i cukrárstvo, sódovkárstvo, práčovne, čistiarne, holiči i fotografi.
Vznikli i nové remeslá, a to najmä technického zamerania, napr. elektrikári, strojní zámočníci a iné. Na konci 19. storočia sa začali zakladať i rôzne remeselnícke školy (výchovno-vzdelávacie zariadenia pripravujúce na remeselnícke povolania), ktoré organizovali rôzne zveľaďovacie akcie a hlavne kurzy domáckej výroby. Tieto formy značne zvýšili úroveň učňovského a vzdelávacieho procesu, ktorý sa dovtedy obmedzoval na majstrovskú dielňu.
Remeslá na Slovensku vytvárali pomerne ucelené geografické štruktúry, ktoré sa vyznačovali všeobecnou rozptýlenosťou niektorých remesiel, ale i vytváraním spádových stredísk remeselníckej výroby, kde pôsobili aj niektoré špecializované remeslá. V počiatkoch feudálnych vzťahov do vznikajúcich remeselníckych stredísk začínali prichádzať poľnohospodári - roľníci, ktorí vo väčšej alebo menšej miere opúšťali svoju prácu na poli, pretože sa začínali venovať len tomu, čo dokázali vyrobiť lepšie ako tí ostatní. Nadobúdali nové skúsenosti a majstrovskú dokonalosť vo svojom odbore, a tak sa postupne z nich stávali zruční remeselníci. O ich nástrojoch, výkonoch, zručnosti, pracovnom prostredí i podmienkach, v akých žili a pracovali, sa dozvedáme i z početných výtvarných diel.

Remeslá využívajúce drevo ako hlavný materiál
Drevo je jedným z najstarších materiálov, z ktorých si človek zhotovoval úžitkové aj umelecké predmety. Obľúbené bolo a zostáva pre mnohé dobré vlastnosti a jednoduchosť spracovania. Do druhej polovice 19. storočia bolo drevo dôležitým stavebným materiálom, používalo sa na výrobu dreveného riadu, obalov, dopravných prostriedkov, pracovných nástrojov i pomôcok a pod. Špecializácia výroby drevených výrobkov a následný vývoj remesiel záviseli od viacerých podmienok - prírodných, geografických, hospodárskych a sociálnych. Na území Slovenska sa to prejavilo v charakteristických regionálnych črtách jednotlivých výrobných stredísk, napr. výroba poľnohospodárskeho náradia v Turci, na Orave, Kysuciach i Pohroní, v Starej Turej, Kyjaticiach, Ponikách, Uhrovci, Banskej Štiavnici, Rajci a ďalších.
Drevo sa po stáročia na našom území spracovávalo v rámci domáckej výroby a remesiel. Z početných drevospracujúcich remesiel medzi najrozšírenejšie patrí stavebné remeslo tesárstvo. Techniku štiepania dreva využívalo oddávna debnárstvo, kolárstvo nechýbalo v žiadnom remeselnom stredisku a významné miesto zaujímalo i tokárstvo. Výrobe sedacieho, lôžkového, odkladacieho a stolovacieho nábytku sa venovali stolári, náročná práca so sekerou sa udržala v korytárstve, domácej výrobe dreveného riadu sa v minulosti venovali vareškári.
Drevo našlo široké uplatnenie tiež v ľudovej umeleckej výrobe. Na území Slovenska sa v 2. polovici 19. storočia utvárali malé dielne, spravidla spojené s rezbárskym učilišťom, napr.
v Uhrovci, Piargu, Humennom, Rimavskej Sobote, Spišskej Novej Vsi, Banskej Štiavnici i v Kláštore pod Znievom. Tieto strediská zohrali významnú úlohu v rozvoji umelecko-priemyselnej tvorby na Slovensku.
Pôvodne, zo špeciálneho cesta, vyrábali svoje výrobky i medovnikári - pernikári, ktorí ho liali do špeciálne vyrezaných drevených foriem. Vyrezávané formy znázorňovali postavy ľudí, vojakov, jazdcov, zvierat a iné predmety či veci.
Pri výrobe drevených predmetov, popri tradičných technikách spracovania dreva, uplatňovali sa i náročnejšie techniky zdobenia výrobkov, ako napr. plastická alebo plošná rezba, kombinácia dreva a kovu, vylievanie olovom a cínom, prípadne vybíjanie kovovými plieškami.

Remeslá využívajúce prírodné pletivá
Nielen stromy poskytovali surovinu na výrobu rôznych úžitkových predmetov, ale boli to i kry a rozličné rastliny so zdrevnatenými, ale ohybnými osami a listami. A tak sa z prútia, lístia, slamy, trstiny, korienkov, kukuričného šúpolia plietli rôzne koše, košíky, opálky, tašky, kufre a pod. Výroba košikárskych výrobkov sa rozvinula najprv po domácky pre vlastnú spotrebu. Pletenie bolo známe na celom území Slovenska. Rozvinulo sa natoľko, že sa stalo nielen doplnkovým, ale i hlavným zamestnaním niektorých obyvateľov predovšetkým na dedinách. Najviac sa používalo a dodnes používa prútie vŕbové, brezové, lieskové, zelené lúpané, biele, varené a štiepané. Plietlo sa i z ražnej slamy. Pomocou štiepaného dreva sa vytvárali rôzne slamienky, úle, zásobnice, misky, klobúky, tašky, papuče, kazety a pod. Z hľadiska tvorby výrobkov z pletív je dôležitá tektonická stránka ich stavby, ktorej sa podriaďuje nielen vlastný celkový tvar, ale aj štrukturálna a ornamentálna väzba stien funkčného tvaru.
Rôzne úžitkové predmety drobnej bytovej galantérie, brašnárske, obuvnícke a hračkárske výrobky, bábiky, rohože, obaly a iné sa pletú z kukuričného šúpolia.

Remeslá využívajúce kovy
Najskôr človek poznal a využíval len tie kovy, ktoré sa vyskytovali v prírode v rýdzom stave. Po objavení ich hlavných vlastností, akou sú kujnosť a zlievateľnosť, naučil sa ich vyrábať a získavať z rúd. Rozšírenie výroby železa spôsobilo veľký spoločenský pokrok v oblasti výroby vôbec. Výroba železa viedla k postupnému zdokonaľovaniu pracovných prostriedkov a umožňovala vznik a rozvoj ďalších remesiel (kovolejárstvo, zvonolejárstvo, zbrojárstvo, puškárstvo, nožiarstvo, zámočníctvo, kotlárstvo, meditepectvo, kanvárstvo, mosadzníctvo, cinárstvo, gombičkárstvo, šperkárstvo, zlatníctvo a iné).
Spomedzi kovospracujúcich remesiel mali pre ľudovú kultúru na Slovensku význam najmä kováčstvo a zámočníctvo. Kováčstvo vyžadovalo pomerne veľkú špecializáciu, poznatky z technológie výroby, možnosť získavania vzácnej suroviny a všestranne kvalifikovaného remeselníka. Popri individuálnych výrobcoch, kováčoch, vznikali výrobné centrá so širším dosahom, najmä v oblastiach s rozvinutým železorudným baníctvom. Dedinskí i mestskí kováči podkúvali kone, vyrábali železné poľnohospodárske náradie, železné súčiastky na vozy, kovanie na nábytok, klince, zámky, ale aj zbrane. Vo vidieckom prostredí mali pri spracovaní kovov na Slovensku veľký význam aj iné zamestnania.
Pozornosť v tomto smere si zasluhuje spracovanie drôtu. Vo veľkej miere túto surovinu využívali sitári, no oveľa širšie uplatnenie našlo v ďalšom ľudovom remesle - drotárstve. Drotári sa zaoberali podomovým opravovaním kuchynského riadu a výrobou a predajom rôznych výrobkov z drôtu a plechu. Svoje práce vykonávali formou vandrovného zamestnania. Začiatky drotárstva na Slovensku siahajú do polovice 18. storočia. Pre mnohých sa táto práca stala zdrojom obživy. Drotári vandrovali za prácou jednotlivo alebo v skupinách po mnohých krajinách Európy, Malej Ázie i USA, najčastejšie do Poľska, Ruska a balkánskych krajín. Okrem úžitkových predmetov zhotovovali aj tvarovo náročné dekoratívno-úžitkové predmety, v ktorých dosiahli osobitosť výtvarného prejavu.

Remeslá využívajúce rohovinu
Rohovina je prírodný materiál získaný z rohov hovädzieho dobytka, prípadne baranov a byvolov, spracovávaný v ľudovej výrobe i remeselne. Mnohostrannejšie použitie rohoviny bolo rozšírené najmä v tých oblastiach, kde bol široko rozvinutý chov dobytka. Rohovina sa mäkčila v horúcej vode a natiahnutá na kopyto sa formovala do potrebných tvarov. Zdobila sa rytím s použitím rastlinných a geometrických ornamentálnych prvkov. Vyrábali sa z nej nádobky na pitie, soľničky, oselníky, rôzne puzdrá, hrebene, gombíky, pracky, prstienky, signálne alebo hudobné nástroje a rad ďalších pomôcok, nástrojov i ozdobných predmetov.

Hrnčiarstvo, džbánkarstvo, kachliarstvo
Hlinené výrobky patria popri kostených a kamenných nástrojoch k prvým prejavom ľudskej kultúry. Veľké náleziská kvalitnej hliny, možnosti výroby a rozličné spôsoby jej spracovania viedli k vzniku a rozvoju takých remesiel ako je hrnčiarstvo, kachliarstvo i džbankárstva. Hrnčiari zhotovovali základný kuchynský riad i utenzílie pre hospodárstvo a remeslá, kachlice na stavbu pecí, nástrešníky, hračky a pod. V hrnčiarskej výrobe sa vyvinuli početné regionálne špecifiká, čo súviselo nielen s invenciou hrnčiarov, ale aj vkusom prostredia, pre ktoré hrnčiari vyrábali. Ako hrnčiarske, tak aj kachliarske remeslo sa do 1. polovice 19. storočia prevádzalo cechovým (mestské a vidiecke cechy), poloremeselníckym (ľudové remeslá) a továrenským spôsobom (privilegované manufaktúry). Až do 20. storočia pretrvávala popri remeselnej výrobe aj domácka ľudová hrnčiarska výroba, a to najmä v obciach na západnom Slovensku.
Nové tvary a spôsoby výroby keramiky priniesli na Slovensko v 16. storočí habáni. Habánska keramika položila základy neskoršieho slovenského džbankárstva, ktoré svojou osobitosťou tvarov a hlavne dekóru vytvorilo hodnoty európskeho významu. Džbankárske výrobky zhotovované fajansovou technikou boli dvakrát vypaľované a polievané bielou nepriehľadnou ciničito-olovnatou glazúrou. Ozdobované boli vysokožiarovou fritovou maľbou v štyroch základných farbách, a to modrej, žltej, zelenej a mangánovofialovej.

Sklárstvo
Sklo patrí medzi najstaršie umelé látky na svete a pre svoje osobité vlastnosti - priepustnosť svetelných lúčov, lesk, nehorľavosť, značnú tvrdosť, chemickú odolnosť proti účinkom tekutín a pod. stalo sa nepostrádateľným materiálom každodenného života. V mnohých svojich obmenách sa sklo uplatnilo ako doklad života človeka, jeho kultúry a umenia. Na Slovensku má výroba skla bohatú tradíciu. Dokazujú nám to archeologické vykopávky už zo staroveku. Doklady máme z obdobia veľkomoravskej ríše, nálezy sklárskych výrobkov pochádzajú i z obdobia 14. storočia. Je to obdobie, v ktorom vznikli i prvé sklárne na Slovensku. Početnejšie nálezy sklených produktov sú z obdobia 15. - 17. storočia. Je to obdobie, ktoré sa viaže ku vzniku viacerých sklárskych hút na území Slovenska, ktoré boli v tomto období sústredené v oblasti medzi Detvou a Lučencom, menej už na strednom a východnom Slovensku.
Od 14. do 20. storočia na Slovensku pracovalo vyše 70 sklárskych hút. Rozvoj sklárstva podmieňovali priaznivé prírodné podmienky a suroviny (vodné zdroje, bukové drevo, voda, kremeň, piesok), ako i zvyšujúce sa potreby šľachty, meštianstva, a napokon i vidieckeho obyvateľstva. Najviac sklární bolo na strednom Slovensku a v oblasti Slovenského Rudohoria, kde napr. v 19. storočí pracovalo takmer dvadsať sklární. Ďalšími oblasťami boli západné a severovýchodné Slovensko. Najstaršie sklárne na Slovensku sa orientovali predovšetkým na výrobu bežného tabuľového skla. Sklárne založené v neskorších obdobiach vyrábali aj sklo duté, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnalo konkurenčným výrobkom z iných krajín. Sklo vyrábané na Slovensku v 18. a 19. storočí zahŕňalo najrôznejšie druhy úžitkového skla. Uplatňovali sa mnohé techniky jeho spracovania, a to za tepla i za studena. Bolo to množstvo tvarov predmetov denného používania, ale aj exkluzívnejších artefaktov, bohatstvo dekóru a jeho variantov. Výrobky domácej produkcie sklárskych hút v Uhrovci, Gápli, Katarínskej Huti, Málinci, Lednických Rovniach svojim osobitým charakterom slovenského skla patrili medzi najlepšie sklárske výrobky.
V druhej polovici 19. storočia čoraz výraznejšie prenikajú prvky modernej továrenskej výroby pomocou strojov. Prejavovalo sa to vo vhodnejšej a lacnejšej surovine, budovali sa výhodnejšie sklárske pece, vodné kolesá nahradili parné stroje, mechanizoval sa proces chladenia, opracovávania a zušľachťovania výrobkov. Zlepšené podmienky značne urýchlili výrobný proces. Vlastné tvarovanie sklených výrobkov, hlavne úžitkových, naďalej sa robilo ručne, pomocou fúkania sklárskou píšťalou. Pri zhotovovaní dekóru (zabrusovanie okrajov, ozdobné brúsenie, pantograf na leptaný dekór) sa však začali používať stroje.
S rozvojom sklárstva na Slovensku úzko súvisí aj rozvoj podomových zamestnaní, a to sklenárstva a sklenkárstva. Sklenári sa zaoberali predajom skla, ale i vsádzaním importovaného skla do oblokov a nábytku, vyrábali zrkadlá. Začiatkom 20. storočia pôsobili sklenári vo všetkých mestách a mestečkách na Slovensku. Sklenkárstvo je podomový obchod s dutým sklom v malom. Sklenári pochádzali väčšinou z blízkosti miest, kde pracovali hute. Roznášali sklenený tovar (menšie druhy nápojového skla) v krošniach na chrbtoch. Rozvojom dopravy tento spôsob obchodu postupne úplne zanikol. Sklárske výrobky slovenskej proveniencie dosahovali a naďalej dosahujú vysokú technickú i umeleckú úroveň. Sú žiadané a nachádzajú odbyt nielen na slovenskom trhu, ale i v zahraničí.

Domácka výroba a remeslá využívajúce kožu, kožušinu
Skôr ako sa človek naučil tkať textilné látky, odieval sa do koží zvierat a nimi mal vystlatý aj skromný príbytok. Kožu upravoval, aby bola poddajná a trvanlivá. Od jednoduchého sušenia na slnku a vzduchu prešla technológia jej spracovania dlhým vývojom. Na Slovensku patrilo spracovanie kože medzi základné činnosti človeka. Rozsiahly chov hospodárskych zvierat na Slovensku a dostatok divej zveri vytvárali priaznivé podmienky na získavanie koží a kožušín. Z nich najmä roľníci si pre svoju potrebu spracovávali kože a kožušiny a sami si z nich zhotovovali aj niektoré odevné súčiastky, ako i úžitkové predmety. Predovšetkým u tohto typu výrobcov sa zachovali technologické postupy, ktoré sa prakticky neodlišovali od postupov používaných pravdepodobne i v dávnejšej minulosti, pretože práve pri spracúvaní koží a kožušín došlo pomerne skoro k výraznejšej špecializácii. Tomuto sa venovali osobitné skupiny ľudí, ktorí sa špecializovali v samostatných remeslách.
Kožiarska prvovýroba bola zameraná na spracovanie kože. Ako remeslá vznikli garbiarstvo, irchárstvo, kožušníctvo a kordovánictvo. V kožiarskej druhovýrobe, pri zhotovovaní kožených výrobkov, sa vyvinulo čižmárstvo, mieškárstvo, rukavičkárstvo, remenárstvo, sedlárstvo, ševcovstvo a taškárstvo. Kožené výrobky boli v ľudovej kultúre veľmi obľúbené a používané predovšetkým ako odevné súčasti a doplnky (kožuch, čiapka, čižmy, topánky, krpce, opasok, rukavice a iné), konské postroje (štverne, ohlávky, liace, chomúty a iné), pracovné pomôcky (biče, remene, puzdrá) a rôzne úžitkové predmety (tašky, tanistry, miešky, plecnice, šnúrky, ozdoby a pod.).
Garbiarstvo je remeslo zamerané na spracúvanie surových koží na useň. V menšom rozsahu sa v dedinskom prostredí vyskytovala aj forma domáckej výroby. Najdôležitejšou garbiarskou surovinou na sedlárske a brašnárske usne sú kože z hovädzieho dobytka a z ošípaných a kozľacie kože na výrobu prepychových zvrškových, knihárskych a galantérskych usní. Pri spracovávaní koží sa používali látky vylúhované z kôry stromov a z rastlín - trieslo, neskôr z hlinitých solí a solí chrómu. Garbiarne, v ktorých sa spracúvali kože, mali tzv. mokrú dielňu - priestory na namáčanie, lúhovanie a činenie koží, ďalej priestory na vyrábanie koží, uskladňovacie priestory a sušiarne. V niektorých menších dielňach sa všetky pracovné operácie robili v jednej miestnosti. Na sušenie koží v tieni boli upravené pavlač a podkrovie garbiarskych domov.
Ševcovstvo zahŕňa remeselnú a domácku výrobu kože a jednoduchšej obuvi. Bolo veľmi rozšíreným remeslom, vyskytovalo sa v každom remeselníckom stredisku a na mnohých dedinách. Slovenskí ševci šili obuv popri výrobe kože, ba niektorí sa orientovali výlučne len na jej výrobu. Najčastejším produktom vidieckych ševcovských dielní bola koža určená na krpce, nazývaná krpcovina. Ševci viedli s garbiarmi ustavičné spory o oprávnenosť výroby koží a jej rozsah. V 18. storočí sa ševcovstvo rozdelilo na dve remeslá. Ševci v Uhorsku mali právo spracúvať kožu pre vlastnú potrebu, ale aj pre čižmárov a remenárov. Vyrábali krpce, topánky, črievice, jančiarky, podošvy a podšívky. Ševci v Nemecku vyrábali jemnejšiu obuv, ku ktorej patrili šnurovacie črievice, topánky a čižmy s podpätkom, papuče a iné. V 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa preorientovali na moderné remeslo, a to obuvníctvo.

Obuvníctvo bolo zamerané na remeselnú a domácku výrobu i opravu obuvi. Vyvinulo sa zo ševcovstva v 19. storočí. Po zrušení cechov vznikli obuvnícke priemyselné spolky, ako napr. v Bratislave, Slovenskej Ľupči, Banskej Bystrici, Zvolene, Martine a v ďalších lokalitách. Vo všetkých župách, s výnimkou Oravskej župy, bolo obuvníctvo najpočetnejšie zastúpeným remeslom. V Oravskej, Liptovskej, Šarišskej, Spišskej a Trenčianskej župe bol ich počet nižší ako bol slovenský priemer, čo bolo pravdepodobne v dôsledku silne rozvinutej domáckej výroby obuvi. Vo väčšine týchto dielní pracoval obuvnícky majster sám, v niektorých prípadoch s jedným pomocníkom alebo učňom. V období prvej Československej republiky (1918 - 1939) vývoj obuvníctva markantne ovplyvnil nastupujúci obuvnícky priemysel (Baťove závody). Značná časť obuvníkov na Slovensku sa preorientovala na opravy továrensky zhotovenej obuvi. Veľkú časť obuvníkov konkurenčný tlak zdecimoval. Začiatkom 50. rokov nášho storočia obuvníctvo ako samostatné remeslo zaniklo, jeho organizačnou formou sa stali výrobné družstvá a komunálne podniky.

Ďalšou špecializovanou remeselnou výrobou koží bolo sedlárstvo. Zamerané bolo na výrobu sediel na kone, sedadiel a čalúnenia do kočiarov, bričiek a iných dopravných prostriedkov, puzdier na tašky a ďalších drobných výrobkov z kože.
Remenárstvo sa zameriavalo na remeselnú výrobu úžitkových predmetov z kože. Sortiment remenárskych výrobkov bol široký. Boli to hlavne súčasti konských postrojov (štverne na záprah, uzdy, chomúty, zubadlá, ohlávky, opraty, popruhy a iné), súčasti odevu (opasok, kapsa, tanistra), potreby pre pastierov a furmanov (bič, korbáč), koža na bubon, remenné pásy na zvony, sedliacke a ženské tašky, puzdrá, zástery pre mlynárov, tesárov, furmanov, remene na cepy a pod. Remenárstvo v stredoveku zahŕňalo aj výrobu kože, čo ako prežitok miestami pretrvalo až do 20. storočia. Remenárske remeslo rozšírilo svoju produkciu o sedlárske, brašnárske a opaskárske výrobky, a preto koncom 19. storočia sa tieto remeslá považovali za jednu remeselnú špecializáciu.
Od medzivojnového obdobia k nemu pribudlo aj brašnárstvo. Počet remenárskych dielní postupne klesal. V 40. rokoch 20. storočia medzi najvýznamnejšie lokality patrili - Bratislava, Žilina, Prešov, Liptovský Mikuláš, Stará Ľubovňa, Trnava, Považská Bystrica, Bardejov, Martin, Ružomberok, Michalovce, Banská Bystrica a iné. Kožiarske výrobné odvetvie - brašnárstvo sa pôvodne vyvíjalo v spojení s remenárstvom. Od remenárstva sa postupne vydeľovali samostatné cechy sedlárov a brašnárov či kapsárov a taškárov. Brašnárstvo možno pokladať za pokračovanie niekdajšieho cechového taškárstva. Na Slovensku sa však vyvinulo pravdepodobne až po zrušení cechov a bolo zamerané na výrobu pre vyššie spoločenské vrstvy.
Brašnárstvo vznikalo najmä v tých oblastiach, kde bol rozšírený chov dobytka. Pre potreby ľudových vrstiev vyhotovovali brašnári kapsy, opasky, remene, krpce, návlaky, a to na objednávky, na predaj na trhoch alebo prostredníctvom podomových obchodníkov.

Kožušníctvo fungovalo ako remeslo, ale i domácka výroba, zaoberajúca sa spracovaním kožušín. Patrilo k najrozšírenejším remeslám na území Slovenska. Kožušníci vyrábali kožušiny z oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov. Zhotovovali z nich vrchné oblečenie, podšívky, časti odevov a pokrývky hlavy. Kožušnícke odevné časti patrili k najdrahším kusom oblečenia, preto sa s nimi možno stretnúť v testamentoch a pozostalostných súpisoch. Kožušníci si zároveň vyrábali aj jemnú kožu potrebnú na obšívanie a zdobenie kožuchov (ircha), pričom ovládali aj jej farbenie rôznymi farbivami. Kožušníci zhotovovali jednotlivé druhy kožuchov podľa požiadaviek spotrebiteľov a vytvárali dekór, zodpovedajúci regionálnym typom a variantom ľudového odevu. Väčšina kožušníkov na Slovensku pracovala len pre svoje najbližšie okolie. Iba Liptovský Svätý Mikuláš sa v 70. - 80. rokoch 19. storočia rozvinul na významnejšie kožiarske a kožušnícke centrum. Pravidelne vyvážali väčšie množstvá bielych kožuchov prostredníctvom priekupníkov i mošovskí kožušníci v Turci. V snahe získať zákazníkov i medzi obyvateľstvom miest i kožušníci z Mošoviec prispôsobovali výrobu mestskej móde strihmi, výzdobou i módnymi odevnými doplnkami. Uplatňovaním tradičných prvkov, najmä vo výzdobe, tvorili a reklamou propagovali tzv. slovenskú módu, slovenské kožuchy. Získali si tým úspech medzi mestskými zákazníkmi na Slovenku i v Čechách, ale i na rôznych výstavách a veľtrhoch. To podnietilo výrobu tzv. slovenských kožuchov v 30. rokoch 20. storočia i v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde pokračujú vo výrobe tohto typu kožuchov i v súčasnosti nielen v Kožiarskych závodoch Liptovský Mikuláš, ale i v ďalších mestách na Slovensku.

Tkáčske remeslo a domáce výroby využívajúce vlnu a textilné vlákna
Vlnené tkaniny sa od ľanových alebo bavlnených líšia tým, že môžu byť ešte ďalej upravované – napr. valchovaním, t. j. splsťovaním vo valche, čím nadobúdajú na hrúbke a pevnosti. Podľa spôsobu prípravy rôznych druhov priadze získavame rozdielne druhy vlnených tkanín. Viaceré druhy vlny a srsti sa spracovávajú tkaním na koberce, šály, šatky a hrubšie tkaniny. Iné zasa pletením, plstením na rôzne druhy teplej obuvi alebo klobúky.
Spracovanie rastlinných vlákien na potrebnú tkaninu si vyžaduje viaceré čiastkové práce, ktoré až do vzniku továrenskej výroby mali charakter ručnej práce (príprava nití a priadze) a boli záležitosťou prevažne domáckej výroby. Na území Slovenska to bola hlavne výroba plátna a obyčajných textílií na vrchné a spodné ošatenie. Neskôr sa výrobou plátna začali zaoberať remeselníci - tkáči.
Tkáčstvo sa stalo významným doplnkovým zamestnaním obyvateľov na rôznych miestach Slovenska. V minulých storočiach z tkaných textílií nadobudol význam barchet, látka utkaná z bavlny a ľanu, používaný na vrchné a spodné ošatenie. V minulosti z tkaných textílií umeleckú úroveň nadobudol bakačín, z ktorého sa zhotovovali obrusy, prikrývky a závesy. Tkaná ornamentika bakačínu poukazovala na niektoré orientálne vplyvy. Ako dekoratívny úžitkový textil zaniká v 17. storočí, vystriedala ho bohatšia čipka.
Zaujímavý a umelecky náročný výtvarný prejav s výraznými regionálnymi črtami predstavuje na Slovensku ľudový textil. Jeho jednotlivé súčasti slúžili dôsledne účelu, pre ktorý boli vyrobené. Požiadavka kvality, pevnosť a trvácnosť, ale aj funkčná diferencovanosť viedli ľudovú výrobu k vysokému remeselnému majstrovstvu a uchovávaniu i rozvíjaniu obdivuhodných tkáčskych techník.
Typickým domáckym výrobkom ľudového tkaného textilu sú i koberce zo strihaných handričiek, ktoré sú zatkávané do silnej ľanovej alebo konopnej osnovy. Na území Slovenska sa udomácnila i výroba súkna, najmä bieleho roľníckeho súkna, ktoré sa stalo základným materiálom na zhotovovanie odevov vidieckeho obyvateľstva. V textilnej výrobe dôležitým pracovným úkonom je úprava látok, najmä ich farbenie.

Farbiari boli remeselníci, ktorí farbili textilné výrobky, a to tak vlnené, ako i bavlnené a ľanové. Uplatnili sa najmä na strednom a východnom Slovensku, kde mali hlavné strediská. Počet farbiarov sa výrazne zvýšil od polovice 18. storočia, keď sa začala intenzívne rozmáhať domácka výroba plátna a jeho farbenie. Farbiarstvo zaznamenalo najväčší rozmach v 2. polovici 19. storočia, pričom najpoužívanejším farbivom bolo indigo. Z hotovej modrotlače sa šili najmä sukne, zástery, šatky a obliečky na periny. Výtvarne najpôsobivejšie na modrotlači sú vzory tlačené celodrevenými veľkoplošnými formami. Formy sa používali celodrevené s vyrezávanými vzormi. Jemnejšie časti vzorov sa dosahovali s formami, ktoré boli vytvorené kombináciou mosadzných plieškov alebo drôtikov rovnakej výšky s drevenými časťami vzorov. V technológii negatívneho vzorovania látok sa okrem voskovej rezervy uplatňovali tzv. papy, najmä v súvislosti s použitím modro farbiaceho indiga. Pred farbením sa textília potlačila krycou hmotou, ktorá zabránila jej zafarbeniu. Okrem základnej farebnej kombinácie (modro-biela) sa vo výrobe modrotlače uplatňovala aj rozvinutejšia farebnosť (svetlomodré, žlté a zelené vzory). Remeselné farbenie látok sa udržalo do polovice 20. storočia hlavne v oblastiach, kde farebné textílie i modrotlač tvorili súčasť odevu.

Vrchol svojej výrazovosti a zdobivosti dosiahol ľudový odev na Slovensku vo výšivkách, nášivkách i čipkách. Jedným z najčastejšie používaných spôsobov výzdoby na textíliách, ale i predmetoch z iných materiálov, bola výšivka. Výšivky, ktoré sa zachovali na Slovensku dodnes, predstavujú bohaté kultúrne dedičstvo a svedčia o mimoriadne rozvinutom tvorivom i umeleckom nadaní ľudu. V slovenskej výšivke nachádzame bohatstvo farebných ornamentálnych prvkov a dekoratívnych kompozícií (geometrický charakter výšivky, voľne štylizované prvky, kompozície s figurálnou tematikou). Vo výšivke vznikli osobité regionálne a lokálne výšivkové štýly (piešťanská, trnavská, čatajská, trenčianska, hontianska, detvianska, horehronská, liptovská a ďalšie). V ľudovej výšivke sa uchovali nielen jednoduché (vyšívanie podľa počítanej nite, krížikové vyšívanie, upevňovanie riasenia a iné), ale aj náročné výšivkárske techniky (vyšívanie plným stehom, kovovou niťou, dierkovaná výšivka, výšivka na tyle a pod.). Jednotlivé súčasti odevu sa zdobili aj pomocou nášiviek. Sú to ozdoby zhotovené z iného materiálu, ktoré sa prišívajú na podkladovú látku. Zo starších typov to boli nášivky robené zo zlatých či strieborných nití, ktorými bol motív z kartónu obšitý, čím sa vytvoril na podkladovom materiály plastický dekór. Do skupiny nášiviek môžeme zaradiť i techniku aplikácie, kedy sa tkanina prišívala na iný základný materiál. Týmto spôsobom boli zdobené čepce, kožuchy a iné súčasti vrchného ošatenia.

Čipkárstvo
Na Slovensku v tvorbe umeleckého textilu patrí dôležité miesto čipkárstvu. Čipkárstvo patrilo k charakteristickej domácej výrobe. Čipka je priehľadný úplet. Zhotovuje sa z bavlnených, ľanových, konopných, vlnených alebo kovových nití. Popri svojej praktickej funkcii pôsobila výrazne esteticky, a preto sa uplatňovala ako ozdoba hlavne na sviatočnom odeve a textile. Najreprezentatívnejšími druhmi čipiek sú šitá čipka, robená ihlou podľa vzoru, ktorý je predkreslený na podklade z látky alebo papiera. Patrí k nim i paličkovaná čipka vznikajúca pletením pomocou sústavy nití, ktoré sa môžu ľubovoľne striedať a zamieňať si funkciu osnovných alebo útkových nití. Krížením a splietaním nití vzniká množstvo ornamentálnych prvkov a ich opakovaním početné varianty vzorov. Na Slovensku paličkovanú čipku rozlišujeme podľa jej pôvodu na staršiu - banícku čipku, predstavujúcu najvýznamnejšie regionálne typy (Staré hory, Špania Dolina, Hodruša) a mladšiu - roľnícku čipku (Hont, Novohrad, Liptov, Gemer, Spiš a Šariš - Soľná Baňa). Čipkárstvo si dodnes udržalo charakter ľudovej ručnej výroby a v technike i farebnosti si uchovalo svoje regionálne zvláštnosti. Tvorbe čipiek sa venujú v súčasnosti mnohí záujemcovia aj ako voľnočasovej aktivite.