remeselník

remeselník

– osoba zaoberajúca sa malovýrobou alebo poskytovaním služieb, ktorá sa remeslu vyučila inštitucionalizovaným spôsobom (učňovstvo, tovarišské, respektíve pomocnícke obdobie) a bola príslušníkom cechu alebo inej stavovskej organizácie.

Podľa miesta vykonávania remesla sa remeselníci delili na dedinských (nesprávne nazývaných ľudoví) a mestských, podľa spôsobu vykonávania remesla sa odlišovali vandrovní remeselníci, podľa kvality umeleckí remeselníci, podľa spôsobu ohlasovania remesla koncesovaní remeselníci.

Na dedinách, ale i v mestách mali remeselníci osobitné postavenie vyplývajúce z ich vyššieho zaradenia do sociálneho systému lokálneho spoločenstva. Výroba a spoločenský život remeselníkov boli inštitucionálne podmienené, pretože tvorili súčasť cechového alebo spolkového života. Na území Slovenska sa remeselníci v mestách vyčlenili v 14. storočí, na dedinách od 17. – 18. storočia. Remeselníctvo bolo do 14. storočia málo rozvinuté, organizované v systéme tzv. služobníckych osád. Remeselníci boli počas celého vývoja silne zviazaní s poľnohospodárskou výrobou aj tým, že podstatná časť z nich vlastnila i poľnohospodársku pôdu. Spravidla ju však neobrábali sami, ale si ju dávali obrábať miestnym roľníkom, ktorí pre nich vykonávali aj iné práce, nepríslušné remeselnému statusu. Remeselník (majster) bol na základe tradície, vyplývajúcej z prijatia západoeurópskej organizácie remesiel, osobne slobodný mešťan. Prenikom remesla do zemepanských miest sa zmenilo aj jeho postavenie. Už nebol slobodným občanom, ale v rámci urbárskych povinností platil poddanské dávky (cenzus), hoci nevykonával ostatné povinnosti roľníkov (robotovanie, povozy). Príslušníci niektorých remesiel a hutníckych povolaní platili dávky aj v naturáliách (napríklad z hámrovej produkcie sa odovzdávala tzv. urbura – spravidla 1/10 až 1/12 produkcie, prípadne pevne stanovené dávky). Podobné postavenie mali aj remeselníci na dedinách. Remeselníci, ktorí mali prenajaté zemepanské objekty (mlyny, pivovary, tehelne a i.), platili nájomné, z ktorého sa zrážali niektoré náklady (u mlynárov náklady na nové mlecie kamene). Niektoré obce dávali do prenájmu kováčske vyhne (obecné šmikne), zriedkavejšie iné výrobne (tehelne, píly). Peniaze za prenájom sa platili obci. Po zrušení cechov podliehali remeselníci ustanoveniam živnostenského (alebo priemyselného) zákona. Prvostupňovou priemyselnou vrchnosťou boli slúžnovské, neskôr okresné úrady, druhostupňovou vrchnosťou bol župný, po roku 1928 krajinský úrad, ktorý mohol udeľovať dišpenz od preukazovania spôsobilosti na vykonávanie remeselníckej výroby.

Koncom 80. rokov 20. storočia so zmenou spoločensko-ekonomických podmienok na Slovensku sa nedostatok remeselníkov prejavil vlnou privatizácie a obnovy remeselníckych povolaní vykonávaných individuálne v menších dielňach. Veľká časť súčasných remeselníkov vykonáva remeslo ako živnosť.