remeselníctvo

remeselníctvo

– profesijné spoločenstvo remeselníkov.

Remeselníctvo bolo organizované: a) v systéme služobníckych osád, b) v cechoch, c) v hospodárskych, spoločenských a politických organizáciách (v období kapitalizmu), d) v družstevníctve, komunálnych podnikoch a remeselníckych povolaniach (po roku 1950). Remeselníci, ktorí v dedinskom, ojedinele aj v mestskom prostredí pracovali sami, často neboli príslušníkmi remeselníctva v užšom zmysle vzhľadom na ich individuálne pôsobenie a nezapojenosť do spoločenského života a koordinácie hospodárskej činnosti. V období feudalizmu bola preto snaha začleniť ich predovšetkým v mestách do oblastných cechov, zriaďovaných pre menej početné remeslá, alebo do zmiešaných cechov, združujúcich rôznych remeselníkov. Povedomie všeobecnej príslušnosti k remeselníctvu bolo na Slovensku do polovice 19. storočia slabšie ako povedomie príslušnosti ku konkrétnemu remeslu. Zmena nastala v 80. rokoch 19. storočia, keď došlo k zakladaniu spoločných organizácií a k upevňovaniu spoločného povedomia remeselníctva na základe spoločných hospodárskych záujmov (najmä v protiváhe k nastupujúcemu priemyslu, v boji proti neobmedzenému podnikaniu, ochudobňovaniu, „fušerom“, neúmernému zdaňovaniu a pod.). Platformu na utváranie spoločného povedomia vytváral istý stupeň samosprávy. Po roku 1918 nastala podľa vzoru českých krajín rapídna aktivizácia remeselníctva, spravidla v spojení s obchodníkmi a inými živnostníkmi. Zakladali sa početné organizácie, zmiešané a odborné spoločenstvá, remeselnícke jednoty, združenia, zväzy, kruhy a i.

Jedným zo základných znakov remesiel je organizovanosť. Základom a východiskom organizácií remeselníctva boli cechy, v ktorých sa sformovali hospodárske a spoločenské normy prijaté remeselníctvom aj spoločnosťou. Remeselníctvo utváralo vo svojich organizáciách podmienky i na čulý spoločenský život, napr. pri prijímaní a prepúšťaní učňa, pri menovaní za tovariša a majstra, pri tovarišských a majstrovských skúškach, pri voľbách funkcionárov spolkov (remeselníckych a tovarišských), cechov a spoločenstiev. Ďalšími príležitosťami boli štvrťročné cechové schôdze, svätenie cechovej a spolkovej zástavy, fašiangové zábavy, náboženské procesie a i. Na tieto príležitosti sa vyvinula bohatá obradová kultúra, napr. zvolávanie schôdze cechu zvolávacími znakmi, otváranie schôdzí otváraním cechovej truhlice 2 funkcionármi a 2 kľúčmi, trestanie pokutami a feruľou, pohostenie majstra, tovariša alebo celého cechu pri prijímaní za učňa, tovariša a majstra, tiež pri ukončení učebného alebo tovarišského obdobia. Pred odchodom na vandrovku pretrvával zvyk zatĺkať klinec do dreveného stĺpu na námestí (Bratislava). Na vandrovke býval tovariš ubytovaný v tzv. herbergu alebo v hostinci, kde ho oslovil miestny majster, ktorý mal o jeho prácu záujem. Pobyt tovariša bez práce v meste bol ohraničený a dohodnutá doba práce záväzná. Po zrušení cechov prevzali ich podporné, náboženské a spoločenské úlohy priemyselné spolky. Dôležitou spoločenskou funkciou cechov bola výchovná činnosť. Remeselníctvo vychovávalo od 18. storočia odborné pracovné sily pre manufaktúry a priemysel.

Hospodárska funkcia remeselníctva ako medzičlánku medzi prvovýrobou a spotrebou sa plne prejavovala aj po nástupe továrenského priemyslu, ktorého rozvoj priniesol remeselníctvu nové impulzy. Hospodárske povznesenie remeselníctva v prvej polovici 20. storočia sa odrazilo aj vo verejnom živote. Rozvoj remesla sa vo veľkej miere zakladal na zvýšenej kúpyschopnosti obyvateľov v mestách i na dedinách, ktorá bola výsledkom pracovných príležitostí v priemysle, v štátnych a vo verejných zamestnaniach, intenzívneho obrábania pôdy a pod. V dedinskom prostredí nastal ústup domáckej výroby, ktorá bola nahrádzaná výrobkami remeselníctva. Remeselníctvo v dedinskom prostredí na Slovensku bolo vo väčšej miere zastúpené až od prvej polovice 19. storočia. V období po roku 1890 vyše 2/3 remeselníctva pochádzali z iných spoločenských skupín, predovšetkým z radov roľníctva, želiarstva, robotníctva. So zmenou spoločenského postavenia týchto osôb sa menil aj ich  spôsob života. Navonok sa to prejavovalo najmä zmenou odevu, bývania, zvykov. Pre remeselníctvo sa niektoré dovtedajšie bežné práce stali nevhodnými, preto si ich alebo dali vykonať (práce na poli, dovoz a pílenie dreva a iné), alebo si museli najať sluhu. Vyzdvihovanou prednosťou remeselníctva bola kvalitná ručná práca, čím sa odlišovalo od menej kvalitnej sériovej, strojovej výroby, ale aj od nekvalitnej práce tzv. fušerov. Táto črta stavovskej hrdosti, že remeselník vykonáva len svoju prácu, pretrváva v remeselníckych povolaniach do súčasnosti.

( Na obrázku súpis hrnčiarskych majstrov z Bardejova - druhá polovica 19.storočia, Šarišské múzeum Bardejov)