remeselnícky odev

remeselnícky odev

– súbor odevných súčiastok a spôsoby odievania remeselníkov.

Od 14. storočia patrila väčšina remeselníkov k mestskému obyvateľstvu. V súlade s tým sa aj remeselnícky odev orientoval na nemeckú, rakúsku a taliansku módu. Na odev sa dovážali drahé textílie a odevné doplnky z celej Európy i z Orientu. Ikonografický materiál od 15. storočia dokladá ako odev patricijských žien spodnú košeľu s riasením okolo hrdla. Vrchný odev bol zo súkna, v prednej časti zdobený šnurovaním alebo zapínaním na zvončekové gombíky. Ženy si vlasy upravovali do sieťovaných čepcov alebo si okolo účesu a čepca rôznymi spôsobmi zavíjali biele obdĺžnikové ručníky. Dievčatá mali vlasy rozpustené alebo stočené vo dvoch vrkočoch okolo hlavy, upevnené čiernou zamatkou alebo ozdobené perlovou partou. Na sviatok sa nosila naberaná sukňa a živôtik so šnurovaním, pod ním husto riasená košeľa alebo rukávce. Pri práci si ženy chránili odev plátennou zásterou opásanou v páse. Mužský odev charakterizovali krátke a dlhé šuby podšité kožušinou, súkenné alebo plátenné nohavice, vesty, na hlave sa nosili baretky alebo vysoké plstené klobúky. (Dlhé plášte podšité kožušinou pretrvali dodnes v obradovom odeve vysokoškolských profesorov a sudcov.) Deti nosili súkenný alebo plátenný košeľovitý odev a amulety v podobe červených korálikov alebo nití na hrdle či okolo zápästia.

V období reformácie a protireformácie sa odev patriciátu začal diferencovať. Najmä v ženskej móde nastali rozdiely medzi príslušníčkami katolíckeho a protestantského vyznania. U katolíčok sa presadil veľmi strohý odev – čierne šaty upnuté až po bradu a zdobené čipkovým, paličkovaným alebo šitým okružím. Bohatšie protestantské rodiny si zachovali bohatší odev, s riasením a bohatou výšivkou. V 16. a 17. storočí v súvislosti s hospodárskou stagnáciou spôsobenou vojnami s Turkami došlo k sťahovaniu časti remeselníkov z miest do menších mestečiek a väčších dedín. Tieto rodiny sprostredkovali v novom prostredí mestský spôsob života i odievania. Postupom času sa aj ony prispôsobili miestnym pomerom, nosili zjednodušený mestský odev, ktorý sa od domáceho líšil väčšinou iba farbou.

Pri práci nosili remeselníci odevné súčiastky, ktoré súviseli s charakterom ich práce. Napríklad garbiari nosili hrubé škorne, kožené zástery, stolári zelené zástery a čiapky, mäsiari biele plátenné zástery a vlnené pepitové kabátiky. Tieto odevné znaky sa spolu s pracovnými nástrojmi jednotlivých zamestnaní stali symbolmi remesiel, ktorými sa odlišovali na cechových, cirkevných a iných oslavách. Zjednodušený odev vidieckych remeselníkov bol inšpiráciou pre spôsob obliekania dedinských ľudí, ktorí začali postupne pracovať v továrňach. Často bol vzorom robotníckeho odevu v určitom priemysle, napríklad v garbiarskom, mäsiarskom, pekárskom.