remeselnícky dom

remeselnícky dom

– dom s usadlosťou obývaný remeselníkom a prispôsobený na špecializovanú výrobu alebo na vykonávanie remeselníckych služieb.

Rozsah, forma a umiestnenie výrobných priestorov a objektov v remeselníckom dome záviseli od druhu remesla, miestnych podmienok a majetkového postavenia výrobcu. Známe sú štyri hlavné spôsoby umiestnenia výrobných priestorov v remeselníckom dome:

a) výrobné objekty budované spravidla oddelene od obytných, napríklad u kováčov (vyhňa), zámočníkov, nožiarov, kolárov, debnárov, zvonolejárov, zvonkárov, garbiarov, stolárov, povrazníkov, čiže najmä pri tých remeslách, kde sa z bezpečnostných (oheň) alebo iných dôvodov (hluk, nečistota, zápach) vyžadovalo oddelenie obytných a výrobných priestorov;

b) výrobné priestory umiestnené v rámci obytného traktu (krajčíri, obuvníci, čižmári, tkáči, medovnikári a voskári, tokári, košikári, pekári a iní). V tomto prípade bol obyčajne vyhradený priestor alebo miestnosť na prijímanie zákazníkov (na objednávky, skúšky, preberanie tovaru) alebo na predaj výrobkov. Niektoré remeslá (kožušníctvo, ševcovstvo), najmä v dedinskom prostredí, mali časť výrobných priestorov v obytnom trakte (šitie), časť osobitne (lúženie, spracovanie koží), pričom na určité práce využívali aj dvor;

c) výrobné objekty stavané ako pokračovanie bloku obytných priestorov s osobitným vchodom. Pritom časť výrobných priestorov sa často budovala osobitne, napríklad v mäsiarskych domoch ľadovňa, chliev, udiareň, prípravňa, v modrotlačiarskych domoch mangeľ, kým farbiareň a tlačiareň boli spolu s obytnými miestnosťami. Ak pri týchto remeslách boli potrebné aj predajné priestory, umiestňovali sa v prednej časti remeselníckeho domu. Tieto obchody mali pôvodne vstup z bočnej strany alebo z podbránia, neskôr, predovšetkým v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia, sa budovali vstupy do nich rovno z ulice, čím sa úplne oddelili obchodné priestory od výrobných a obytných;

d) niektoré výrobné objekty sa umiestňovali mimo osád a miest, a to buď v závislosti od vodných zdrojov ako hnacej sily (mlyny), alebo z bezpečnostných dôvodov (stupy prachární). V týchto objektoch sa zvyčajne umiestnili aj obytné priestory, čím výrobný objekt prevzal aj funkciu obytnú.

Obytné priestory remeselníckeho domu v mestskom prostredí spravidla napodobňovali obytný štandard obchodníkov, v dedinskom prostredí mestských remeselníkov, a to množstvom priestorov a dispozíciou aj zariadením interiéru. Vyšší spoločenský status oproti mestským robotníkom a roľníckym vrstvám vyjadrovali často poschodovými domami (najmä v prvej polovici 20. storočia), v dedinskom prostredí murovanými domami (oproti dreveným a hlineným roľníckym domom) s tvrdou krytinou. Poschodové remeselnícke domy mali výrobné a obchodné priestory na prízemí, obytné na poschodí. V ich obytnom trakte zväčša bývala kuchyňa a 2 alebo 3 miestnosti. Od ostatných remeselníckych domov sa konštrukciou a vnútornou dispozíciou odlišovali habánske domy. Niektoré remeslá (farbiarstvo, modrotlačiarstvo) si vyžadovali zvýšené podkrovie a rozšírené podstrešie (na skladovanie tovaru, prípadne sušenie plátna, koží a podobne). Remeselnícke domy museli byť označené firemnou tabuľou a spravidla boli z čelnej strany pokryté ďalšími reklamami.

Pojmom remeselnícky dom sa označovala aj budova určená na spoločenské, kultúrne a iné stavovské potreby remeselníkov združených do spolku, korporácie alebo spoločenstva. V niektorých mestách bol Remeselnícky dom alebo Živnostenský dom sídlom živnostenského spoločenstva.

Fotogaléria: