povozník

povozník
(furman) – vlastník volského alebo konského záprahu, ktorý za mzdu vykonával práce spojené s prepravovaním rozličného tovaru, s dopravou dreva a s obrábaním pôdy (orba, vyvážanie maštaľného hnoja, odvoz poľnohospodárskych produktov).

Pri poľnohospodárskych prácach sa využívali väčšinou voly, ich vlastníci sa nazývali voliari. Povozníci, ktorí vykonávali povoznícke práce konským záprahom, mali pomenovanie koniari. Hlavným dopravným prostriedkom v povozníctve boli špeciálne zhotovené štvorkolesové vozy, v zime sa používali masívne sane. Do konca 19. storočia prevládali v povozníctve tzv. dlhé furmanky, ktoré viedli do blízkych trhových a obchodných centier i vzdialenejších oblastí mimo územia Slovenska. Okrem dopravovania tovaru sa niektorí povozníci zaoberali aj obchodovaním (známi boli tzv. železní kupci, predávajúci rozličné výrobky zo železa, kupci s medom, s dreveným  tovarom, hrnčiarskymi produktmi a pod.). Proti konkurencii sa povozníci bránili získavaním individuálnych a kolektívnych výsad (napr. pri platení daní a mýta). S týmto cieľom sa združovali do 50 – 100-členných furmanských spolkov, ktoré mali pevne stanovenú organizáciu. Na čele predstavenstva, pozostávajúceho z čestných funkcionárov, stál richtár a vicerichtár, ktorí sprostredkúvali možnosti dopravy, zabezpečovali miesta na jarmočiskách, vybavovali oslobodenie od mýta, urovnávali prípadné spory medzi povozníkmi a spolu s pokladníkom viedli evidenciu príjmov spolku. K vedeniu patrili štyria išpáni, dohliadajúci na dôležité obchodné cesty, ktorými sa vozil tovar. Na záver furmanského roka na Juraja (24. apríla) sa konala schôdza povozníkov, kde sa rozhodovalo o najdôležitejších otázkach spolku, prijímali sa nové štatúty a schvaľovalo sa hospodárenie. K najznámejším patrili v 18. storočí gemerské spolky (v Štítniku, Rožňave, Kameňanoch a Jelšave). Členmi spolku sa povozníci stali po prijatí predstavenstvom a zaplatení určitého poplatku.

Povoznícke zamestnanie obyčajne prechádzalo z otca na syna po niekoľko generácií, čím sa niekedy nahromadil značný kapitál. Niektoré povoznícke rodiny vlastnili aj 20 – 30 koní, ku ktorým najímali sluhov, paholkov. Špecifickosť a náročnosť povozníckej práce si vyžadovali združovať sa do pracovných skupín (húfy, cúgy) po troch, štyroch i viacerých povozoch. Takéto skupiny sa vytvárali na Spiši, v Šariši, v Liptove. Na Horehroní boli známe tzv. koniarske dediny, kde sa veľká časť obyvateľov popri poľnohospodárstve zaoberala povozníctvom zameraným na dopravu dreva. Na čele povozníckej skupiny stál faktor. Na dlhé cesty odchádzali povozníci vybavení suchou stravou (chlieb, údené mäso, slanina, bryndza). Stravovali sa zväčša individuálne. S každým záprahom boli obyčajne 2 muži (otec so synom alebo súrodenci, prípadne majiteľ záprahu s najatými robotníkmi – šichníkmi). Pri spoločných prácach dostávali povozníci pravidelnú zálohu. Vyúčtovávalo sa až po ukončení práce.

Rozšírené bolo najímanie povozníkov v čase jarných a jesenných poľnohospodárskych prác do obcí, kde nemali dostatok ťažného dobytka. Okrem vlastného poľnohospodárskeho náradia (pluh, brány) si prinášali aj krmivo pre dobytok (ovos a otruby). Seno poskytovali roľníci, u ktorých povozníci pracovali. Odmenu dostávali podľa osobitnej dohody. Ubytovaní boli zväčša v rodinách, kde pracovali. Pri niektorých prácach (zvážanie dreva, práce pri obrábaní pôdy, odvoze úrody) sa neutvárali partie, každý povozníci pracoval sám alebo za pomoci príbuzných.

Patrónkou povozníkov bola sv. Katarína. Povozníkov ako osobitú sociálnu skupinu zobrazili i niektoré žánre ústnej slovesnosti (balady, spomienkové rozprávania) a hudobného folklóru (ľudové piesne).