Jemná tylová čipka je najvýraznejšou ozdobou inak jednoduchého tradičného oblečenia žien kopaničiarskej oblasti Myjavskej pahorkatiny. Toto pomenovanie sa tu však nepoužíva – tylové čipky nazývajú pletenými cipkami. Alebo aj vláčkovými, z výrazu prevzatého z češtiny, či krajnianskymi, podľa obce Krajné, preslávenej starou čipkárskou tradíciou. Práve do tejto obce sa v 80. rokoch 19. storočia prisťahovali dve čipkárky z Čiech a naučili miestne ženy zhotovovať čipky. A ako to už chodí, z jedného ohniska nebolo ďaleko do okolia, a tak sa cipky začali pliesť aj v okolí Brezovej pod Bradlom, v Košariskách, Priepasnom, Podkylave i v okolí Myjavy. Pletená cipka sa používala ako okolok na ručníky, rukávce, fertochy, polky, čepce či na smrtné plachty alebo aj na komže pre duchovných. Veľký rozvoj zaznamenala v 40. – 50. rokoch 20. storočia, keď dievčatá skoro v každom dome plietli pre svoju potrebu i na predaj. A práve v tomto období sa do techniky pletenia cipiek začala zaúčať aj Anna Potúčková. Učila sa u svojej tety Zuzany Hutyrovej, známej čipkárky z Priepasného. A hoci sama kroj nenosila, krása jemných tylových čipiek jej rodného kraja ju uchvátila. Aj preto mala babu na pletenie odloženú aj v produktívnom veku, keď sa výrobe pre pracovné a rodinné povinnosti nevenovala. V dôchodkovom veku, v časoch, keď pletená cipka bola v prirodzenom prostredí na výraznom ústupe, ju však život priviedol k jej zhotovovaniu znovu. A vďaka trpezlivosti a zanietenosti, príznačných pre čipkárky, sa jej podarilo takmer zabudnutú čipku svojho rodného kraja obnoviť a ukázať svetu jej jedinečnosť. Jej práce sa dostali prvý raz na verejnosť roku 1996 vďaka Alžbete Gazdíkovej zo Slovenského národného múzea v Martine, ktorá pripravovala výstavu paličkovanej čipky a hľadala niekoho, kto ovláda zhotovovanie tylovej čipky. V tom istom roku sa uskutočnil aj prvý celoslovenský festival paličkovanej čipky v Prešove, kde bola Anna Potúčková taktiež pozvaná. A keď mohla rok nato na prešovskom festivale porovnať pletenú cipku v medzinárodnom rámci, pochopila hodnotu tohto druhu čipky. Záujem o čipkársku tradíciu rodného kraja priviedol Annu Potúčkovú k zbieraniu krojových súčastí a hľadaniu inšpirácie na vlastnú tvorbu. Vzory čipiek s regionálnymi názvami – každý má svoje pomenovanie, napríklad vtáčkový, hruškovy, hrozienkový, zrkadielkový či eroplánový – začala zapisovať a zakresľovať do grafickej podoby. Vytvorila tak jedinečný vzorník, do ktorého vkladá originálne ústrižky čipiek alebo ich reprodukcie. Anna Potúčková hľadá uplatnenie predtým výlučne krojovej čipky aj na iné využitie – experimentuje s motívmi, so zostavou zúbkov, s výrobou odevných doplnkov, úžitkových a dekoračných predmetov. Krajnianska čipka sa tak dostala aj na obrusy a dečky či na blúzky, svetríky a perinky pre bábätká. Ako aktívna čipkárka prezentujúca tradíciu regiónu sa pravidelne zúčastňuje čipkárskych podujatí a festivalov (Prešov, Vamberk, Belgicko) i ďalších remeselníckych podujatí (Dni majstrov ÚĽUV), svoje práce mala na viacerých výstavách. Jej osobné zanietenie v snahe o zachovanie čipkárskej tradície vyústilo roku 1998 do založenia Klubu brezovskej pletenej cipky, existujúceho dodnes, v ktorom do výroby začala zaúčať ďalšie pokračovateľky. Svoje skúsenosti a poznatky publikovala vo viacerých článkoch a bola jednou z informátoriek Ivany Markovej pri zbere poznatkov do publikácie ÚĽUV-u Tylové čipky z okolia Brezovej pod Bradlom (2010). Za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej výroby tylovej paličkovanej čipky bola táto činorodá Brezovanka roku 2012 ocenená titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby. (Zdroj: Ševčíková, E.: Tam, kde sa „pletú cipky“. In: Remeslo, umenie, dizajn. 14, 2013, č. 2, str. 10 – 13.)