poľnohospodárstvo
Jednou zo zvláštnosti slovenského poľnohospodárstva je výskyt ručných foriem obrábania pôdy pomocou najstarších poľnohospodárskych nástrojov - motyky a rýľa, nazývaný ako motykové hospodárenie. V osobitných podmienkach našlo toto hospodárenie opodstatnenie i pri ornom obrábaní pôdy ešte v 30. rokoch 20. storočia v niektorých oblastiach severného a východného Slovenska. Išlo predovšetkým o premenu lesnej pôdy a zanedbaných pasienkov na poľnohospodársku pôdu.
Po stáročia bolo poľnohospodárstvo hlavným zamestnaním a základným zdrojom obživy dedinského obyvateľstva na území Slovenska. Práca na pôde bola aktívnym zápasom človeka tvorcu nielen o potrebné biologické hodnoty, ale vždy napĺňala i jeho kultúrnu identitu. Materiálne i duchovné prejavy tradičnej ľudovej kultúry, vzťah k prírode, usporiadanie rodiny i spoločenstva, hodnotové orientácie boli v minulosti výrazne ovplyvňované roľníckym základom spôsobu života.
Poľnohospodárska výroba na Slovensku bola zameraná predovšetkým na pestovanie obilovín a chov dobytka. Jej celkový obraz upútava bohatstvom rozmanitých foriem a vývojových stupňov. Na jej formovaní sa podieľali geografické a klimatické rozdiely na našom území, ktoré vtlačili pečať osobitnosti jednotlivým oblastiam z hľadiska pestovateľských možností a uplatnenia pracovných techník. Dôležité boli tiež vplyvy sociálno- ekonomických činiteľov- napr. rôzne kolonizačné prúdy a kultúrne styky so susednými národmi, ktoré obohacovali pôvodnú domácu roľnícku kultúru o nové prvky.
Charakter intenzívneho hospodárenia malo poľnohospodárstvo v južných a úrodnejších oblastiach, ktoré sa geograficky a kultúrne viažu na oblasť Panónie a Potisia. Dorábali sa tu všetky druhy obilovín pestované v Európe a uplatňovali sa tu skôr nové technológie a techniky, čo umožňovalo poľnohospodárstvu dosahovať vyššiu produktivitu a obyvateľstvu vyššiu kultúrnu úroveň. Opačný charakter mala poľnohospodárska výroba v horských a podhorských oblastiach, ktoré sa geograficky a kultúrne viažu na oblasť Karpát. Horšie pôdno- klimatické podmienky tu v podstatnej miere ovplyvňovali zachovanie archaických prvkov agrárnej kultúry. Boli to extenzívny chov hospodárskych zvierat, nižšia úroveň pracovného náradia a tomu zodpovedajúca organizácia práce a technologické postupy.
Príprava pôdy
Pracovné nástroje používané v poľnohospodárstve zodpovedali konkrétnym životným podmienkam. Spôsobom uplatnenia odrážali tiež kultúrnu vyspelosť ich tvorcov a užívateľov. Jedným z hlavných predpokladov zabezpečenia dobrej budúcej úrody bola kvalitná príprava pôdy pod osev. Vo všeobecnosti bolo oddávna na Slovensku rozšírené záprahové orné náradie. Hlavným orným náradím bolo radlo (náradie, ktoré zem len rozrýva) a pluh (náradie, ktoré zem aj prevracia) ťahaný kravami alebo koňmi. Pomerne jednotná práca s nimi spôsobila, že ich základné konštrukčné prvky sú si podobné na veľkých teritóriách Európy.
Prínosom slovenskej agrárnej kultúry sú lokálne a vývojové konštrukčné varianty, ktoré vznikli ako dôsledok úsilia prispôsobiť toto poľnohospodárske náradie daným prírodným podmienkam.
Jednou zo zvláštnosti slovenského poľnohospodárstva je výskyt ručných foriem obrábania pôdy pomocou najstarších poľnohospodárskych nástrojov - motyky a rýľa, nazývaný ako motykové hospodárenie. V osobitných podmienkach našlo toto hospodárenie opodstatnenie i pri ornom obrábaní pôdy ešte v 30. rokoch 20. storočia v niektorých oblastiach severného a východného Slovenska. Išlo predovšetkým o premenu lesnej pôdy a zanedbaných pasienkov na poľnohospodársku pôdu. Najväčšie uplatnenie malo v 15. až 17. storočí v súvislosti s prebiehajúcou valašskou a kopaničiarskou kolonizáciou. Pri uvedených prácach sa používali motyky rozmanitých tvarov a rozmerov. Tie boli závislé jednak od funkcie náradia, ale i od kultúrnych vzorov jednotlivých oblastí Slovenska, ktorým sa výrobcovia motýk prispôsobovali.
Žatva
Vyvrcholením hospodárskeho roku roľníka bola žatva, čiže zber úrody. Od jej zdarného priebehu závisel budúci blahobyt alebo bieda roľníckych rodín. Do konca 19. storočia bola na Slovensku rozšírená archaická technika zberu obilia - žatie, ktorú máme doloženú na našom území od 5. storočia - od príchodu Slovanov. Pri žatí sa používal zúbkovaný kosák. Dlhé udržanie tejto žatevnej techniky na Slovensku spôsobili hlavne sociálno-ekonomické dôvody - dostatok lacnej pracovnej sily, malé výmery poľnohospodárskej pôdy, odchody mužov za prácou mimo obce, a v neposlednom rade i menšia stratovosť pri tomto spôsobe zberu obilia. V 18. storočí, v súvislosti s manufaktúrnou a továrenskou výrobou kôs, preniklo do žatevných prác na Slovensku nové náradie - kosák s hladkým ostrím. Ide pravdepodobne o import z Rakúska.
Najprogresívnejším žatevným náradím od 18. storočia sa stáva kosa, ktorej najstaršie vývojové formy boli na Slovensku známe od čias Avarov. Najprv sa používala len na kosenie trávy. Jej definitívne používanie však znamenal dlhý a zložitý proces, ktorý sa na Slovensku zavŕšil až v prvých desaťročiach 20. storočia. Tento nástroj sa skladá z dvoch častí - kosy a kosiska. Kovová časť - kosa sa vždy vyrábala remeselne, resp. továrensky, drevenú časť - kosisko si vyrábali roľníci sami, alebo kupovali od miestnych remeselníkov. Pri prenikaní kosy do procesu žatevných prác sa na kosisku objavilo i prídavné zariadenie, ktoré odkosené obilie ukladalo, čím zmenšovalo straty vypadávaním zrna. Ich konštrukcia bola pomerne jednoduchá a ich celkový vzhľad je na Slovensku a v okolitých krajinách podobný. Mnohé kosiská sú nielen dokladom technickej zručnosti svojich tvorcov, ale odzrkadľujú aj ich výtvarné cítenie. Najčastejšími výzdobnými prvkami boli ryté a vyrezávané pásy vlnoviek, krížikov, kosoštvorcov. Vyskytujú sa tiež vyrezávané rastlinné ornamenty a zoomorfné motívy.
Na brúsenie kôs a kosákov sa používali špeciálne nástroje, a to osobitne upravené kamene - osly. Do poľa sa nosili v drevených alebo z rohoviny urobených nádobkách s vodou - oselníkoch. Tieto nádobky z dreva a niekedy i z rohoviny bývali často zdobené.
Obedňajší oddych počas žatevného dňa väčšina stredných a malých roľníkov na Slovensku robila žatevné práce samostatne v rámci deľby práce medzi jednotlivými príslušníkmi rodiny. Bohatší gazdovia alebo veľkostatkári si najímali žencov z horských oblastí Slovenska. Organizácia tradičných žatevných prác mala svoju deľbu práce, ktorá bola určená pohlavím a príslušnosťou k jednotlivým generáciám. Od chvíle, keď kosák bol vytlačený kosou ako hlavným žatevným náradím, stalo sa kosenie kosou prácou mužov - žencov. Ženy - žnice kosili len vo výnimočných prípadoch.
Prácou žien bolo odoberanie odkoseného obilia pomocou kosáka alebo holými rukami a ukladanie odobratých hrstí na povriesla.
Snopy viazali muži, ktorí pri tejto práci používali i viazací kolík - krúteľ. Starší ľudia a deti z rodiny znášali snopy a pomáhali stavať obilné kríže. Zahrabávanie strniska a zbieranie kláskov bola práca najmladšej generácie. Žatevné práce boli fyzicky a časovo náročné. Žať sa chodilo zavčasu ráno a do poľa si so sebou brávali jedlo na celý deň. Do poľa so sebou brávali i deti. Najmenšie deti boli počas prác uložené v poľnej kolíske a dozor nad nimi mali väčšie deti.
Mlátenie obilia
Do konca 19. storočia charakterizovali územie Slovenska dve mlatobné techniky: mlátenie cepmi a vydupávanie obilia dobytkom, typické pre južné Slovensko. Základnou mlatobnou technikou na celom území bolo mlátenie cepmi.
Cepy patria medzi najstaršie poľnohospodárske nástroje na širokom teritóriu obývanom Slovanmi. Najstarším vývojovým stupňom boli bezohlávkové cepy, z ktorých sa vyvinuli ďalšie formy až po tzv. dvojohlávkové cepy. Na väčšine územia Slovenska sa mlátilo v stodole. Mlátenie cepmi bola namáhavá a zdĺhavá práca, na ktorú sa často najímali mlatci z horských regiónov Slovenska.
Samostatnou fázou mlatobného procesu bolo čistenie vymláteného obilia. Jedným z najstarších spôsobov bolo jeho prehadzovanie proti vetru špeciálne zhotovenou lopatou - vejačkou. Vietor od zrna oddelil a odniesol plevy a hrubšie nečistoty. Potom sa obilie ešte raz čistilo na hustejšej riečici.
Dožinky
Ukončenie žatvy a mlatby sa spájalo s oslavou - dožinkami. Na nich ženci a žnice odovzdávali gazdovi dožinkový veniec ako symbol ukončenia žatvy. Žatevné vence vili žnice z klasov a stebiel najkrajšieho obilia. Ozdobovali ich poľnými kvetmi a neskoršie papierovými ružami a stuhami. V jednotlivých oblastiach Slovenska bol tvar vencov rôzny. Väčšinou bol tvaru koruny, alebo okrúhly, prípadne v tvare kríža. Za dobre vykonanú prácu gazda odmenil žencov jedlom a pálenkou. Potom dožinky pokračovali spevom a tancom.
Uskladnenie obilia. Poslednou fázou žatevno-mlatobných prác bolo uskladnenie obilia. Za dlhé stáročia boli overené rôzne spôsoby jeho uskladnenia. Jedným z najstarších spôsobov, ktorý nachádzame na Slovensku i začiatkom 20. storočia, je úschova v obilných jamách. Tento spôsob bol využívaný v suchých obilninárskych oblastiach na západnom a južnom Slovensku.
Druhý, novší spôsob uskladnenia obilia je v neprenosných zásobniciach uložených v komorách a sýpkach, ktoré sa stavali ako špeciálne stavby mimo obytných domov. Svojím umiestnením boli chránené pred prípadným požiarom v obci.
Okrem neprenosných zásobníc na obilie existoval i celý rad prenosných, zhotovených z rôznych materiálov. Najčastejšie boli zhotovené z dreva, slamy, prútia a menej z hliny. Mali rôzny tvar a veľkosť. Najrozšírenejšie a výtvarne najzaujímavejšie boli zásobnice truhlovitého tvaru, zhotovené tesárskou technikou, tzv. súseky alebo škrine.
Tvarovo rôznorodé sú i zásobnice pletené zo slamy - slamenice. Bývali taktiež uložené v sýpkach alebo na povalách obytných domov.
