Podpoľanie
Podpoľanie vypĺňa väčšinu územia bývalej Zvolenskej župy, ktorej centrum bolo na Zvolenskom zámku a od 18. storočia v Banskej Bystrici. V užšom význame sa Podpoľaním označuje oblasť lazového osídlenia južne až západne od vrchu Poľana, ohraničená obcami Detvianska Huta, Zvolenská Slatina a Ľubietová.
Hospodársky vývoj Zvolenskej župy ovplyvnila v 13. storočí nemecká kolonizácia, ktorá podnietila rozvoj baníctva a miest. najmä severnej časti regiónu, Banskej Bystrice, jej priľahlých oblastí (Špania Dolina, Staré Hory, Ľubietová). V 15.–16. storočí zasiahla územie Podpoľania kolonizácia na valaskom práve. Poslednou dôležitou kolonizačnou vlnou bolo dosídľovanie podpolianskej oblasti v 17.–18. storočí. Centrom rozptýleného lazníckeho osídlenia bola Detva. Lazy, ktoré boli najprv sezónne využívané na letný chov dobytka, stali sa základom trvalých obydlí. Z lazových sídiel vznikla napr. obec Hriňová.
Národnostné zloženie tohto regiónu je homogénne – slovenské. Žijú tu aj Rómovia, obývajúci osady na okrajoch obcí. Vierovyznanie obyvateľov regiónu je prevažne rímskokatolícke a evanjelické a.v. Známym pútnickým miestom katolíkov je horská obec Staré Hory. Gotická madona umiestená v miestnom kostole sa stala vzorom pre ľudové rezbárske práce.
Základným zamestnaním obyvateľstva bolo roľníctvo, chov dobytka a oviec. Najstaršiu bryndziareň na Slovensku založil roku 1787 v Detve obchodník zo Starej Turej J. Vagač. Vo Zvolenskej Slatine dosiaľ funguje bryndziareň bratov Molecovcov – založená roku 1797. Ďalším zdrojom obživy bola práca v lesoch, v sklárskych hutiach, na pílach, pálenie dreveného uhlia.
Mestá a prímestské oblasti boli dôležitými strediskami remeselnej výroby, ktorá mala dosah aj na kultúru a spôsob života na vidieku. Centrom remesiel sa stala Banská Bystrica a Radvaň, kde sa koncentrovala výroba súkna, klobúkov, modrotlače, hrebeňov i nožov. Nožiarstvo malo zázemie aj v Slovenskej Ľupči, kde ho priniesli kolonisti z Valónska. Výrobky predávali podomoví obchodníci so starohorskými čipkami po území Slovenska, Maďarska, Sedmohradska a na Balkáne. V Slovenskej Ľupči bolo rozšírené aj debnárstvo, vyrábali tu najmä gelety pre bryndziareň vo Zvolenskej Slatine. Farbiarske dielne v Radvani, Slovenskej Ľupči, vo Zvolene i v Detve zásobovali kvalitnou modrotlačou široké okolie. Ojedinelé v rámci Slovenska bolo hrebenárske a pilnikárske remeslo v Radvani. Produkty remeselníckych dielní, ľudových výrobcov i rôzne poľnohospodárske výrobky sa predávali na chýrnom Radvanskom jarmoku, ktorého význam presahoval hranice Slovenska. Jeho história siaha do roku 1655 a jarmok sa koná do súčasnosti. So vznikom drevorubačských osád sa zakladali aj uhliarske osady, v ktorých z vyťaženého dreva v blízkosti hút pálili drevené uhlie. Komplex takýchto osád pracujúcich pre hámre v Španej Doline vznikol od polovice 17. storočia v okolí Donovál.
Podpoľanie bolo neraz až preceňované ako kolíska slovenskej ľudovej kultúry. Laznícky spôsob života poznačil kultúru. Pastiersko-roľnícky spôsob života našiel svoj odraz v prejavoch ľudového výtvarného umenia. Spomedzi valachov a bačov vyšli najlepší výrobcovia fujár, píšťal, gájd, pastierskych palíc, črpákov a salašníckeho riadu. Uchá detvianskych črpákov boli zdobené figurálnymi alebo geometrickými motívmi a k nádobe boli prichytené pomocou zúbka a drevenej alebo mosadznej obrúčky. Okrem rezbárskeho majstrovstva mnohí vynikajú aj muzikantskými a speváckymi schopnosťami. V polovici 20. storočia bola významným strediskom výroby fujár, píšťal, flautičiek a päťhlasých gájd obec Zvolenská Slatina.
Osobitým štýlom sa vyznačuje keramika z Ľubietovej, doložená od 17. storočia. V roku 1947 tu založili keramikári Emil Majnhold a Július Filo výrobňu, v ktorej sa dnes vyrába ľubietovská, ale aj modranská keramika.
Popri drevorezbe možno k najpôsobivejším výtvarným prejavom pričleniť výšivku. Pre Podpoľanie je charakteristická výšivka krivou ihlou, ktorou vyšívačky vytvárajú bohaté rastlinné ornamenty. Len v samotnej Detve sa v medzivojnovom období vyšívaním na predaj zaoberalo vyše štyristo žien, z ktorých časť prešla kurzami vyšívania. Najmä mužský odev s krátkou vyšívanou košeľou, obnaženým bruchom, širokými gaťami, opaskom, kožušinovým brusliakom, súkennou kabanicou a malým klobúčikom s retiazkami svojou osobitosťou oddávna priťahoval pozornosť umelcov, odborníkov i laikov.
V severnej časti regiónu tvoria osobité kultúrne oblasti banícke lokality v okolí Banskej Bystrice. Špania Dolina a Staré Hory boli čipkárskymi strediskami. Banícke paličkované čipky predávali podomoví obchodníci ďaleko za hranicami Uhorska. S čipkárkami pracujúcimi na priedomí sa možno stretnúť aj v súčasnosti. Baníci svoje výtvarné cítenie a zručnosť uplatňovali pri výrobe drevených svietnikov, ľudových plastík svätcov, patrónov baníkov a vkladačiek vo fľašiach zobrazujúcich výjavy z banského prostredia.
Ľudovú architektúru Podpoľania reprezentujú drevené zrubové domy omazané hlinou a obielené vápnom. Strechy boli kryté šindľom. Hospodárske dvory sú často uzavreté vysokými drevenými bránami so strieškou, zdobenými vruborezom a polychrómiou. Pozoruhodná je najmä bohato vyrezávaná, ornamentmi zdobená trojdielna brána z roku 1857 na tzv. Dianiškovom dome v Detve. Tradícia výroby brán s rytými a maľovanými ornamentmi sa premieta v novej symbolickej bráne pri katolíckom kostole.
Špania Dolina je okrem čipkárskej tradície zaujímavá aj z architektonického hľadiska. Táto pôvodne banícka obec, ktorá vznikla v 13. storočí, je vyhlásená za rezerváciu ľudovej architektúry. Banícke ľudové domy sú zrubové alebo kamenné. Domy baníkov sa vyznačujú prevahou obytných priestorov nad hospodárskymi. Pod svahmi sa nachádzajú kamenné nádrže na zachytávanie vody nazývané granty. Mnohé objekty v obci sú využívané ako chalupy na turisticko-rekreačné účely.
K pozoruhodným sakrálnym stavbám patria drevené kostoly. Unikátny je najmä drevený evanjelický artikulárny kostol v Hronseku, postavený v rokoch 1725–1726. Ako jediný kostol na území Slovenska má prvky škandinávskej architektúry. Pri kostole je drevená zvonica z prvej tretiny 18. storočia.
Náhrobné a prícestné drevené kríže v Detve a okolí z 19. a 20. storočia s vyrezávanými a maľovanými ornamentmi sú regionálnou osobitosťou. Staršie aj novšie kríže sa nachádzajú na miestnom cintoríne, časť najhodnotnejších bola premiestnená ku kalvárii nad cintorínom. Maľované vyrezávané kríže sú aj pri kostoloch, na rázcestiach, ba aj na súkromných pozemkoch a predstavujú symbol regionálnej identity. Staršie kríže robili zruční chlapi z rodiny. Sú pestro polychrómované. Nachádzajú sa aj v okolitých obciach, ale aj mimo regiónu, napr. šesťdesiat krížov je na symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách.
Podpoľanie patrí k najsvojráznejším a najživším folklórnym regiónom Slovenska. Nosnou časťou tanečno-spevného repertoáru na Podpoľaní sú rozkazovačky, t.j. sólové spevné a tanečné výstupy pred muzikou nezriedka súťaživého charakteru a tiež krútivé párové tance ako napr. váľaný. Charakteristickou črtou veľkého počtu sláčikových a cimbalových muzík je neobyčajne rozvinuté cifrovanie a technická perfekcia primášov. Ich spôsob cifrovania a variačná technika zásadne ovplyvnili hru heligonkárov, ktorí sa dodnes tešia veľkému záujmu všetkých generácií. Podpoľanie je klenotnicou pastierskych piesní a sólových pastierskych nástrojov, medzi ktorými dominuje unikátna, takmer dvojmetrová píšťala- fujara, zapísaná na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO,
Národnostné zloženie tohto regiónu je homogénne – slovenské. Žijú tu aj Rómovia, obývajúci osady na okrajoch obcí. Vierovyznanie obyvateľov regiónu je prevažne rímskokatolícke a evanjelické a.v. Známym pútnickým miestom katolíkov je horská obec Staré Hory. Gotická madona umiestená v miestnom kostole sa stala vzorom pre ľudové rezbárske práce.
Základným zamestnaním obyvateľstva bolo roľníctvo, chov dobytka a oviec. Najstaršiu bryndziareň na Slovensku založil roku 1787 v Detve obchodník zo Starej Turej J. Vagač. Vo Zvolenskej Slatine dosiaľ funguje bryndziareň bratov Molecovcov – založená roku 1797. Ďalším zdrojom obživy bola práca v lesoch, v sklárskych hutiach, na pílach, pálenie dreveného uhlia.
Mestá a prímestské oblasti boli dôležitými strediskami remeselnej výroby, ktorá mala dosah aj na kultúru a spôsob života na vidieku. Centrom remesiel sa stala Banská Bystrica a Radvaň, kde sa koncentrovala výroba súkna, klobúkov, modrotlače, hrebeňov i nožov. Nožiarstvo malo zázemie aj v Slovenskej Ľupči, kde ho priniesli kolonisti z Valónska. Výrobky predávali podomoví obchodníci so starohorskými čipkami po území Slovenska, Maďarska, Sedmohradska a na Balkáne. V Slovenskej Ľupči bolo rozšírené aj debnárstvo, vyrábali tu najmä gelety pre bryndziareň vo Zvolenskej Slatine. Farbiarske dielne v Radvani, Slovenskej Ľupči, vo Zvolene i v Detve zásobovali kvalitnou modrotlačou široké okolie. Ojedinelé v rámci Slovenska bolo hrebenárske a pilnikárske remeslo v Radvani. Produkty remeselníckych dielní, ľudových výrobcov i rôzne poľnohospodárske výrobky sa predávali na chýrnom Radvanskom jarmoku, ktorého význam presahoval hranice Slovenska. Jeho história siaha do roku 1655 a jarmok sa koná do súčasnosti. So vznikom drevorubačských osád sa zakladali aj uhliarske osady, v ktorých z vyťaženého dreva v blízkosti hút pálili drevené uhlie. Komplex takýchto osád pracujúcich pre hámre v Španej Doline vznikol od polovice 17. storočia v okolí Donovál.
Podpoľanie bolo neraz až preceňované ako kolíska slovenskej ľudovej kultúry. Laznícky spôsob života poznačil kultúru. Pastiersko-roľnícky spôsob života našiel svoj odraz v prejavoch ľudového výtvarného umenia. Spomedzi valachov a bačov vyšli najlepší výrobcovia fujár, píšťal, gájd, pastierskych palíc, črpákov a salašníckeho riadu. Uchá detvianskych črpákov boli zdobené figurálnymi alebo geometrickými motívmi a k nádobe boli prichytené pomocou zúbka a drevenej alebo mosadznej obrúčky. Okrem rezbárskeho majstrovstva mnohí vynikajú aj muzikantskými a speváckymi schopnosťami. V polovici 20. storočia bola významným strediskom výroby fujár, píšťal, flautičiek a päťhlasých gájd obec Zvolenská Slatina.
Osobitým štýlom sa vyznačuje keramika z Ľubietovej, doložená od 17. storočia. V roku 1947 tu založili keramikári Emil Majnhold a Július Filo výrobňu, v ktorej sa dnes vyrába ľubietovská, ale aj modranská keramika.
Popri drevorezbe možno k najpôsobivejším výtvarným prejavom pričleniť výšivku. Pre Podpoľanie je charakteristická výšivka krivou ihlou, ktorou vyšívačky vytvárajú bohaté rastlinné ornamenty. Len v samotnej Detve sa v medzivojnovom období vyšívaním na predaj zaoberalo vyše štyristo žien, z ktorých časť prešla kurzami vyšívania. Najmä mužský odev s krátkou vyšívanou košeľou, obnaženým bruchom, širokými gaťami, opaskom, kožušinovým brusliakom, súkennou kabanicou a malým klobúčikom s retiazkami svojou osobitosťou oddávna priťahoval pozornosť umelcov, odborníkov i laikov.
V severnej časti regiónu tvoria osobité kultúrne oblasti banícke lokality v okolí Banskej Bystrice. Špania Dolina a Staré Hory boli čipkárskymi strediskami. Banícke paličkované čipky predávali podomoví obchodníci ďaleko za hranicami Uhorska. S čipkárkami pracujúcimi na priedomí sa možno stretnúť aj v súčasnosti. Baníci svoje výtvarné cítenie a zručnosť uplatňovali pri výrobe drevených svietnikov, ľudových plastík svätcov, patrónov baníkov a vkladačiek vo fľašiach zobrazujúcich výjavy z banského prostredia.
Ľudovú architektúru Podpoľania reprezentujú drevené zrubové domy omazané hlinou a obielené vápnom. Strechy boli kryté šindľom. Hospodárske dvory sú často uzavreté vysokými drevenými bránami so strieškou, zdobenými vruborezom a polychrómiou. Pozoruhodná je najmä bohato vyrezávaná, ornamentmi zdobená trojdielna brána z roku 1857 na tzv. Dianiškovom dome v Detve. Tradícia výroby brán s rytými a maľovanými ornamentmi sa premieta v novej symbolickej bráne pri katolíckom kostole.
Špania Dolina je okrem čipkárskej tradície zaujímavá aj z architektonického hľadiska. Táto pôvodne banícka obec, ktorá vznikla v 13. storočí, je vyhlásená za rezerváciu ľudovej architektúry. Banícke ľudové domy sú zrubové alebo kamenné. Domy baníkov sa vyznačujú prevahou obytných priestorov nad hospodárskymi. Pod svahmi sa nachádzajú kamenné nádrže na zachytávanie vody nazývané granty. Mnohé objekty v obci sú využívané ako chalupy na turisticko-rekreačné účely.
K pozoruhodným sakrálnym stavbám patria drevené kostoly. Unikátny je najmä drevený evanjelický artikulárny kostol v Hronseku, postavený v rokoch 1725–1726. Ako jediný kostol na území Slovenska má prvky škandinávskej architektúry. Pri kostole je drevená zvonica z prvej tretiny 18. storočia.
Náhrobné a prícestné drevené kríže v Detve a okolí z 19. a 20. storočia s vyrezávanými a maľovanými ornamentmi sú regionálnou osobitosťou. Staršie aj novšie kríže sa nachádzajú na miestnom cintoríne, časť najhodnotnejších bola premiestnená ku kalvárii nad cintorínom. Maľované vyrezávané kríže sú aj pri kostoloch, na rázcestiach, ba aj na súkromných pozemkoch a predstavujú symbol regionálnej identity. Staršie kríže robili zruční chlapi z rodiny. Sú pestro polychrómované. Nachádzajú sa aj v okolitých obciach, ale aj mimo regiónu, napr. šesťdesiat krížov je na symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách.
Podpoľanie patrí k najsvojráznejším a najživším folklórnym regiónom Slovenska. Nosnou časťou tanečno-spevného repertoáru na Podpoľaní sú rozkazovačky, t.j. sólové spevné a tanečné výstupy pred muzikou nezriedka súťaživého charakteru a tiež krútivé párové tance ako napr. váľaný. Charakteristickou črtou veľkého počtu sláčikových a cimbalových muzík je neobyčajne rozvinuté cifrovanie a technická perfekcia primášov. Ich spôsob cifrovania a variačná technika zásadne ovplyvnili hru heligonkárov, ktorí sa dodnes tešia veľkému záujmu všetkých generácií. Podpoľanie je klenotnicou pastierskych piesní a sólových pastierskych nástrojov, medzi ktorými dominuje unikátna, takmer dvojmetrová píšťala- fujara, zapísaná na zozname kultúrneho dedičstva UNESCO,
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
