plátenníctvo

plátenníctvo
- výroba a predaj plátna.

Na území Slovenska sa plátno vyrábalo v rámci domáckej výroby a remeselne (tkáčstvo), no plátenníci obchodovali aj s tkaninami manufaktúrnej a priemyselnej výroby. V 15. storočín a v prvej polovici 16. storočia sa v Bardejove a v okolitých dedinách plátenníctvo stalo dôležitým zdrojom príjmov značnej časti mestského i vidieckeho obyvateľstva.

Po dlhotrvajúcej stagnácii a poklese výroby plátna, zapríčinených tureckými vojnami a stavovskými povstaniami, nastal v 18. storočí rozmach plátenníctva, keď sa ťažisko jeho výroby pre trh presunulo z miest na vidiek. V 40. rokoch 18. storočia predstavovalo na Slovensku 2/3 uhorskej výroby. Pre časť obyvateľstva príjem z výroby plátna znamenal hlavný zdroj obživy. Centrom pláteníctva bol Spiš, po ňom Orava a Šariš. Podstatne vzrástla výroba plátna aj v Liptove, Gemeri, Turci, Zemplíne, vo Zvolenskej a v Trenčianskej stolici. Na prelome 18. a 19. storočia, keď rozvoj plátenníctva vrcholil, sa na Spiši zhotovilo okolo 6 miliónov lakťov plátna, na Orave 3,5 milióna lakťov.

Keďže na území Slovenska sa vyrábalo hrubé a úzke plátno, za vlády Jozefa II. sa na Spiši a v Šariši prejavilo úsilie pozdvihnúť plátennícku výrobu dovozom kvalitného ľanového semena a najmä školením obyvateľov. Preto roku 1786 prišli na pozvanie z Čiech 2 tkáči a 3 pradiari, ktorí v Levoči, Prešove a Košiciach učili dievčatá z okolitých obcí jemne spriadať ľan, konope, ale i vlnu a bavlnu a ďalej ich spracúvať. Súčasne mal každý kolár, stolár a mlynár za povinnosť urobiť krosná, 6 kolovratov a 2 trlice podľa nástrojov prinesených z Čiech. Na meranie priadze a plátna sa zaviedli jednotné miery, takisto prinesené z Čiech a zo Sliezska (Spišská stolica dala zhotoviť motovidlá označené jej pečaťou, používať sa mohli iba široké brdá a pod.). Najúspešnejšia bola celá akcia na Spiši, kde pokračovala aj po smrti Jozefa II. Nové poznatky postupne ovplyvnili domácku výrobu plátna aj v iných oblastiach Slovenska.

Plátno zo Slovenska malo odbyt v celom Uhorsku, v balkánskych krajinách, v Rusku, ba aj v severnej Afrike. Na Spiši mali obchod s plátnom v rukách balkánski obchodníci z južných častí Uhorska, nemeckí mešťania, Židia, majitelia bieliarní a farbiarní. Obchodníci z cudziny prichádzali do Spišskej a ďalších východoslovenských stolíc na Turíce, aby od výrobcov odkúpili objednané plátno, pričom sa zásobovali i jeho nákupom na trhoch.

Na Orave sa plátenníctvu venovali výlučne domáci obyvatelia. Plátno predávali podomovo a na trhoch samotní drobní výrobcovia, väčšinou iba v okolí svojho bydliska. Bohatší roľníci a mešťania majitelia mangľov a farbiarní obchodovali vo veľkom. Skupovali plátno v obciach hornej Oravy a zvážali ho na ďalšie spracovanie do skladísk v Slanici, Námestove, Ústí nad Oravou, Bobrove, Kline a inde. Na jeho predaj si najímali za dvoj- až štvorpercentný zisk miestnych roľníkov s pomocníkmi, ktorí od Nového roku až do februára odchádzali na cesty v skupinách s 50 – 60 vozmi naloženými tovarom. Domov sa vracali zväčša iba raz do roka pred Vianocami so zásobami potravín pre vlastné domácnosti.

Pôvodne existovalo tradíciou vytvorené rajonizovanie oblastí predaja podľa rodín, koncom 19. storočia sa presunulo na obce, odkiaľ sa plátno rozvážalo (plátenníci zo Slanice obchodovali v Chorvátsku, Slavónsku, Dalmácii, Zadunajsku i v Palestíne a Egypte, z Bobrova v Bulharsku, Moldavsku, Rumunsku a pod.). Domáce plátno však svojou kvalitou nestačilo konkurovať manufaktúrnym a priemyselným  výrobkom z rakúskej časti monarchie, najmä z českých  krajín (o. i. aj lacným bavlneným tkaninám) a od polovice 19. storočia postupne zanikalo.