Perún

Perún
(Parom) – pravdepodobne najvyšší boh panteónu starých Slovanov.

Etymológia mena je odvodená zo slovanského koreňa per- (prať, biť, tĺcť) so zosilňujúcou koncovkou -un, čiže doslova „ten, ktorý silne pere“. Ako u väčšiny Indoeurópanov, tak aj v čele slovanského panteónu stál boh búrky, hromu a blesku, uctievaný ako nositeľ životodarnej vlahy, v ktorého predstave sa spájali aj črty solárneho božstva. Medzi najstaršie zmienky dokladajúce u Slovanov vieru v hromovládne božstvo patrí správa Prokopia z Caesareie zo 6. storočia. Najčastejšie písomné doklady tohto božstva pochádzajú z oblasti východných Slovanov, kde sa o Perúnovi zmieňuje Povesť vremennych let ako o božskom ručiteľovi ruských zmlúv s Byzanciou (spolu s Velesom), na ktorú prisahala ruská strana. V podmienkach Kyjevskej Rusi Perún nadobudol charakter oficiálneho patróna vládnucej spoločenskej vrstvy a uctieval sa ako symbol štátnej moci. Po prijatí kresťanstva boli pohanské modly Perúna zničené a jeho kult začal upadať. Úcta k Perúnovi však pretrvávala ešte počas mnohých ďalších storočí, o čom svedčia apokryfy, cirkevné traktáty a apologetická literatúra z 11. –  16. storočí. Pod vplyvom kresťanstva prešli mnohé charakteristické črty Perúna, najmä v pravoslávnom kulte, na proroka Eliáša – Iľju hromovládcu.

Atribútom Perúna bola sekera – obľúbená zbraň slovanských bojovníkov. Ohnivá sekera letiaca po oblohe symbolizovala na Rusi blesk. Perúnovi bol zasvätený dub – najsilnejší a najtvrdší strom, ktorý reprezentoval Perún v rastlinnej ríši a prinášali sa mu obety. Posvätné dubové háje obklopovali modly a svätyne Perúna, známe z písomných dokladov na západnej Ukrajine, v Novgorode, v poľskom Štetíne a Čenstochovej. Perúnovi bol pravdepodobne zasvätený aj kosatec, u južných Slovanov príznačne nazývaný „perunika“, v Dalmácii aj „bogiša“, t. j. božská rastlina. Ako iným indoeurópskym bohom búrky, aj Perúnovi bol zasvätený štvrtok (dni týždňa). U ostatných Slovanov je kult Perúna doložený iba nepriamo lokálnymi pomenovaniami v Poľsku, Pobaltí a na starom slovanskom území medzi Veľkou Moravou a Panóniou. Závažnejšie toponymické názvy sa zachovali v južnej oblasti Slovenska v stredovekej Gemerskej župe (Pohanský, Perúnov a Mokošin vrch).

Na Slovensku sa v poverových predstavách označenie Perún, Pjorun a Parom uplatňuje ako  synonymum hromu a blesku (Paromova strela). V niektorých dialektoch severných častí stredného a východného Slovenska sa termín perún používal vo význame hromu. Označenia Perún a Parom sú obsiahnuté v početných záznamoch o zákazoch z predchádzajúcich storočí. Aj v súčasnom hovorovom jazyku sa vyskytujú najmä vo zvolaniach, v kliatbach a v dovolávaní sa trestu za nedodržaný sľub alebo za klamstvo. V materiáli tohto druhu vystupuje Perún ako:

1. nadprirodzená trestajúca bytosť, napr. v preklínaniach typu „…Perún metal“;

2. nadprirodzená bytosť ovládajúca hromy a blesky, ktorá v hneve trestá ľudí, napr. v preklínaniach typu „Aby ťa Paromova strela skárala!“, „Sto Paromových striel do teba!“;

3. obmena čerta, napr. v zvolaniach typu „Do Paroma!“, „Choď do Paroma!“, alternatívne „Do čerta!“, „Choď do čerta!“, pričom prvá alternatíva sa pociťuje ako jemnejšia.

Aj keď archeologický príspevok k poznaniu kultu Perúna nie je zatiaľ jednoznačný, uvedené poznatky vylučujú možnosť pochybovania o Perúnovom kulte na území Slovenska.