Tvorba Stana Pekára má mnoho polôh, ale zo slov, ktorými by sa dala charakterizovať jej prevažná časť, ktorá vzniká v posledných rokoch, je potrebné vybrať jedno slovo a to vtipnosť ako vo výraze, tak v technike zhotovenia. Pri tvorbe svojich prác využíva ako tvar, tak farebnosť dreva, ale i kôry rôznych druhov stromov, ktorá nie je samoúčelná, ale stáva výtvarným prvkom podporujúcim celkový výraz sochy. Prvkom, ktorý vracia diváka k pôvodnému materiálu, ale na soche je súčasne niečím iným, perím, srsťou či kabátom, inakosť povrchu je aj inakosťou časti sochy . Nápadité drevené postavičky ľudí a zvierat robených viac stolárskymi ako rezbárskymi technikami získavajú využívaním haluzí a vetiev rôzneho priemeru a dĺžky a rôznych druhov stromov na rozmanitosti napriek tomu, že sú podobné technikami zhotovenia. S hlavami v tvare gule, ale i s jednou či dvom štylizovanými vtáčími hlavami sú objektmi moderného sochárstva, ale antropomorfnou podobou – vzpriamenosťou, ale bez rúk či predných nôh, hlávka na krku a rôzne veľké nožičky s ľudskými chodidlami sú i ponáškou na ľudové hračky.
Aj názvy si Stano Pekár vymýšľa s vtipom a sú to jeho brezáci, krkaté, holokrkí atp. Do tejto skupiny sôch možno zaradiť aj postavy ľudí kde namiesto gule sa už objavujú tváre , síce urobené skratkou a silne štylizované, ale dotvárajúce ostatnú časť haluze rôznej veľkosti a uhlu zrezania s charakteristickými nožičkami. Tu už sa nevyjadruje tak povediac Ezopovsky na zvieratách, ktorým vdychuje ľudské charaktery, ale hovorí o ľuďoch ich náladách, charakteroch, ktoré vnímavý divák môže nájsť pri ich pozorovaní. Takéto vnímanie podporuje Stano Pekár aj vytváraním jednoduchých kompozícii , či lepšie povedané priradením viacerých takýchto sôch k sebe. Vtipnosťou riešenia i konečnej podoby sošiek sú aj jeho myšiach. Pri ich tvorbe využíva časť dreva s konárikom tak, že konárik , ktorý vyberie popredku a často ho už so zámerom vytvorenia sošky tvaruje, vytvorí chvost rôznej veľkosti a tvaru. Chvostom sa stane samozrejme po vyrezaní nožičiek a hlávky na rovnom tubuse odrezku hrubšieho konára, na ktorom necháva aj kôru. Aj tu ako keby vyjadrovali rôzne povahy a nálady skôr ľudské ako myšacie.
Zaujímavé sú jeho sochy vtákov, ktoré vznikajú tak, že hľadá a vyberá a často aj ohýba do potrebného tvaru, kúsky konárov a vetiev a skladaním s ďalšími drevenými časťami opracovanými z bloku dreva do tvaru tela a hlavy. Hravosť týchto sôch a humorný výraz podporuje aj možnosť rôzneho otáčania nôh ,hlavy. S malými nohami a krátkymi krkmi sú to kačice a s dlhými ako keby nejaké vodné vtáky, ale Pekár sa nesnaží urobiť konkrétneho vtáka ale opäť chce vyjadriť hravosť, či tanec čo okrem natáčania nôh a hlavy podporuje aj nakreslením šibalského či udiveného pohľadu očí. Ľudové hračky pripomínajú aj jeho skladané sošky somárikov, kde využíva kúsky prirodzeného tvaru vetvičiek dreva, ktoré spája technikou spájania na čap do podoby zvieraťa.
Zaujímavá je skupina vtákov, ktorých vydlabáva a vyrezáva z klátikov i klátov , tak, že zaoblenie klátu je zároveň zaoblením krídiel. Opäť tu môžeme nájsť antropomorfnosť, ktorú im dodáva vzpriamený postoj, takmer ľudské nohy a napriek vtáčím hlavám ľudský výraz . Okrem malých vytvoril aj dva v nadživotnej veľkosti. Tvorivosť Stana Pekára je očividná pri pohľade na jeho staršiu i novú tvorbu a je vidieť , že aj keď rozpráva tým istým jazykom, mení dialekt a stále prekvapuje niečím novým, zaujímavým ako chápaním možností využitia vlastností, tvaru a štruktúr dreva tak použitím výtvarných prostriedkov.
zobraziť
