pájkovanie, letovanie

drotárska opravárenská technika vyžívaná na spájanie rôznych plechových častí a opravy malých dier.

- Pracovalo sa s mäkkou pájkou. Miesta, ktoré sa mali pájkovať sa očistili najprv mechanicky pilníkom alebo brúsnym papierom, potom odmastili husím brkom namočeným v kyseline soľnej. Pracovalo sa ručnou pájkovačkou, s medenou hlavou, ktorá sa nahrievala v ohni. Pred pájkovaním sa aj hrot medenej hlavy pájkovačky dôkladne očistil – opilovala sa až na čistý kov a potrela sa salmiakom (chlorid amónny). Vo vzniklnutej jamke v salmiaku si drotár rozpustil kúsok cínu, ktorý naniesol na požadované miesto. Po zatuhnutí ho zabrúsil pilníkom alebo rašpľou. Iný spôsob cínovania vykonávali tak drotári tak, že tyčku cínu tavili hrotom pájkovačky a roztavený kov nechali stekať na miesta budúceho spoja. Pájkovanie sa používalo na výrobky, ktoré sa už ďalej nezahrievali. Aj pri spájaní dvoch plechov a to aj pri falcovaných spojoch sa medzera medzi nimi často vypĺňala cínovou pájkou. Tak sa spoj spevňoval a utesňoval. Pájkou sa pripevňovali aj časti nádob napr. uchá, držadlá a pod. Pájkovanie sa medzi drotármi rozšírilo z Nemecka. Využívali ho hlavne mladší drotári, lebo si vyžadovalo väčšiu zručnosť. Pri zahrievaní takto opravenej nádoby musela byť v nej vždy len tekutina, lebo inak by sa cín roztavil.