odev

Ľudový odev - odev vidieckeho obyvateľstva - je jedným z podstatných prejavov hmotnej kultúry ľudstva v každom historickom období.
Profesia, náboženstvo a príslušnosť k sociálnej skupine v spoločnosti mali významný podiel na formovaní ľudového odevu aj na Slovensku. Rovnako naň vplývalo pohlavie nositeľa, jeho vek, stav (slobodní, ženatí, vydaté), ale i vplyv iných etník, stredovekých kolonizačných pohybov a móda jednotlivých historických období zanechala na ňom svoje stopy. Všetky tieto faktory, ich vzájomný vzťah, dominovanie jedného a ústup druhého v mnohotvárnom historickom procese, podmienili vznik diferencovaného ľudového odevu na Slovensku.

Ľudový odev - odev vidieckeho obyvateľstva - je jedným z podstatných prejavov hmotnej kultúry ľudstva v každom historickom období.
Jeho zloženie a forma okamžite reagovali na historicko- ekonomické podmienky každého spoločenstva, boli dokladom úzkeho prepojenia medzi hospodárstvom, kultúrou a spoločenským systémom, manifestovali životný štýl, svetonázor.
Odev vidieckeho obyvateľstva na Slovensku v minulosti patril medzi najvýraznejšie prvky ľudovej kultúry, ktorý vzbudzoval obdiv a záujem najmä od 19. storočia. Ľudový odev je úzko spätý z históriou národa, so spôsobom jeho života, je dokladom osobitosti a zároveň na ňom nachádzame prvky spoločné pre široké spoločenstvo ľudí. Vznik a vývoj ľudového odevu na Slovensku ovplyvňovalo počas dlhých stáročí viacej faktorov.
Pre ochranu ľudského tela pred nepriazňou počasia boli určujúce geograficko-klimatické podmienky. Príroda horských a nížinných oblastí poskytovala základný materiál na zhotovenie odevu.
Profesia, náboženstvo a príslušnosť k sociálnej skupine v spoločnosti mali významný podiel na formovaní ľudového odevu. Rovnako naň vplývalo pohlavie nositeľa, jeho vek, stav (slobodní, ženatí, vydaté), ale i vplyv iných etník, stredovekých kolonizačných pohybov a móda jednotlivých historických období zanechala na ňom svoje stopy. Všetky tieto faktory, ich vzájomný vzťah, dominovanie jedného a ústup druhého v mnohotvárnom historickom procese, podmienili vznik diferencovaného ľudového odevu na Slovensku.
Slovensko svojou ústrednou polohou v strede Európy je priam predurčené na stretávanie sa kultúrnych vplyvov Európy. Všetky tieto podnety obyvateľstvo citlivo vnímalo, selektovalo a pridaním svojho tvorčieho potenciálu vytvorilo nové, svojrázne a osobité kultúrne hodnoty. Dokladom toho je i jeden z fenoménov ľudovej kultúry - ľudový odev.
V období prelomu 19. a 20. storočia a až do 30. rokov 20. storočia zaznamenávame na území Slovenska viac ako 70 diferencovaných oblastí ľudového odevu.
Jeho forma, zloženie, výzdoba, materiál a spôsob nosenia sa stali určujúcimi pre poznanie samotného nositeľa. Odev sa stal znakom, podľa ktorého vedeli ľudia získať informácie jeden o druhom ešte skôr ako spolu prehovorili a bližšie sa spoznali. Podľa odevu sa dalo bezpečne určiť, z ktorej lokality alebo oblasti Slovenska nositeľ pochádza, aké je jeho sociálne postavenie, profesia, vek a stav, na akú príležitosť sa obliekol, prípadne akého je vierovyznania.
Materiál, z ktorého si obyvatelia vidieka zhotovovali odev, si vo väčšine dopestovali a spracovali sami. Doma spracované ľanové a konopné plátno tvorilo väčšinu používaného materiálu.
Od 18. storočia ich dopĺňali manufaktúrne vyrobené bavlnené textílie, najmä kartúny. Pochádzali z domácich a zahraničných manufaktúr. Odevné súčasti ušité z vlnených materiálov a kožušín obliekali počas niekoľkých chladných mesiacov v roku. Vlnu a kožušinu z doma chovaných oviec spracovávali remeselníci alebo zruční výrobcovia, ktorí sa sami naučili zložitejšie technologické postupy. Rovnaká situácia bola pri spracovaní kože, ktorá sa používala na výrobu obuvi, opaskov, tašiek. 18. storočie svojím rozvojom priemyselnej textilnej výroby a obchodu prinieslo väčšiu pestrosť v druhoch používaných materiálov a ich farebnosti. Pri ľudovom odeve väčšia rôznorodosť sa prejavila i vo výzdobe. Poznatky o nových materiáloch, ich vlastnostiach, zoznámenie sa a zvládnutie nových, najmä výzdobných techník, získali obyvatelia vidieka už v predchádzajúcich storočiach.
Práce v kláštoroch na príprave sakrálnych textílií a rúch, ako i práce na zhotovovaní výbav pre dcéry šľachtických rodín, vytvárali možnosť pracovať s inými materiálmi - s hodvábom, zlatou a striebornou niťou, či tenkými textíliami, s čipkami. Využitie týchto vedomostí pri zhotovení vlastného odevu však nebolo možné.
Prísne sankcionované nariadenia vrchnosti - popri vlastnej neľahkej finančnej situácii - nedovoľovali, aby sa na odeve roľníkov uplatnili drahšie materiály alebo náročnejšia výzdoba. Ešte v prvej polovici 18. storočia boli vydané nariadenia, ktoré presne vymedzovali používanie materiálu na odev pre jednotlivé vrstvy obyvateľstva. Bolo to však i obdobie, kedy vzrástla na Slovensku manufaktúrna výroba, obchod nadobudol väčšiu intenzitu, rovnako ako migrácia obyvateľstva do vzdialenejších oblastí. Tým nariadenia strácali svoju účinnosť. 18. storočie je súčasne i obdobím, kedy sa výroba odevných súčastí začala diferencovať. Dovtedy sa odev zhotovoval v rodine jej jednotlivými členmi, zväčša ženami. Súkenné a kožušinové súčasti robili muži. Popri poľnohospodárstve sa v dedinskom spoločenstve špecializujú zruční jednotlivci na niektoré druhy prác vykonávaných pre väčší okruh spotrebiteľov ako je vlastná rodina (výroba čipiek, výšiviek, šitie obuvi, šitie zo súkna, kožušiny a drahších materiálov). Títo výrobcovia však neboli vyučenými remeselníkmi.
Od začiatku 18. storočia sa stále viac v ľudovom odeve uplatňujú materiály vyrobené v manufaktúrach a neskôr továrňach.
Ľudový odev na Slovensku uchoval archaické prvky vývojovo starších odevných foriem, no jeho neznámy tvorca vedel pretransformovať viaceré detaily súdobej módy tak, že ich prijali ostatní členovia vidieckeho spoločenstva. Stretávame sa napr. s prvkami zavinovacieho odevu, s jednoduchými strihovými tvarmi, ale aj s výšivkami, ktoré motívmi a kompozíciou boli nepochybne inšpirované renesančnými vzormi. V tvaroch čepcov ale i živôtikov nachádzame rezíduá baroka, rokoka, či obdobia biedermeieru.
Okrem siluety odevu, jeho tvaru, materiálu, či farebnosti je pre určenie lokálneho pôvodu jednotlivých variantov ľudového odevu na Slovensku smerodajná i výzdoba. Jedná sa najmä o použité techniky, umiestnenie výzdoby, jej kompozíciu a motívy.

Výzdobné techniky uplatňované v ľudovom odeve

Z výzdobných techník jednoznačne dominuje výšivka. Jej najranejšie štádiá vývoja súvisia so zošívaním jednotlivých častí a hrúbkou materiálu. Výšivka sa postupne vyvinula z troch druhov stehov: zo spojovacieho, ktorý spájal jednotlivé časti, z ukončovacieho, ktorý ukončoval, fixoval okraje textílie a z upevňovacieho, ktorý upevňoval nazberanú textíliu. Najstaršie umiestnenie výšiviek bolo okolo švíkov a okrajov odevných častí a tvorilo ho opakovanie spomínaných stehov. Postupne sa pridávali ďalšie, až sa dosiahlo lemovanie okrajov rôzne širokou výšivkou. Použitím tenších a širších materiálov na ušitie odevu, presúva sa výzdoba do stredu širšej plochy. Súčasne sa rozširuje využívanie aj iných textilných techník.

Paličkovaná čipka pôvodne slúžila na spojenie hrubšej textílie tak, aby nevznikol hrubý, nepoddajný švík. Bola výborným prvkom na ochranu okrajov textílií, ktoré lemovala. Výšivka a paličkovaná čipka na Slovensku sa počas stáročí diferencovala do početných regiónov. Svojím celkovým charakterom sú také špecifické, že sa stali jedným z dôležitých prvkov pri určovaní lokálneho pôvodu celého odevného kompletu.

Pri výšivke zaznamenávame 26 základných regiónov a paličkovaná čipka sa na Slovensku robila v 17 výrazne odlišných centrách.

Popri spomínaných dvoch textilných technikách pri zhotovení a výzdobe ľudového odevu používali sa i ďalšie, nemenej náročné a zaujímavé: pletenie ihlicami, pletenie na ráme, háčkovanie, tkanie na krosnách, tkanie na forme, tkanie kartičkami, na doštičke, rôzne našívanie ozdobných prvkov, sieťovanie, makramé a iné.

Do obdobia konca 19. a začiatku 20. storočia sa sformovala podoba ľudového odevu, v ktorom nachádzame staré slovanské súčasti popri vývojovo mladších, prevzatých z iných spoločenských vrstiev (šľachta, vojsko, mešťania) a cudzích etník. V tomto období zaznamenávame na Slovensku vyše 70 odevných regiónov.
V odeve ženy k najstarším patria odevné súčasti zhotovené z plátna: spodnica, rukávce, zástera, sukňa, čepiec, ďalej vlnené zástery, súkenné trojštvrťové a dlhé kabáty, kožúšok bez rukávov, krátke a dlhé kožuchy.

Úprava a pokrývky hlavy tvoria najarchaickejšiu časť odevu. Tie mali zároveň i významnú znakovú funkciu, ktorá sa udržala až do posledného obdobia aktívneho nosenia tradičného ľudového odevu.
Vydatá žena mala hlavu vždy pokrytú čepcom. Pod ním bol účes z jedného alebo dvoch rôzne stočených prameňov vlasov, ktoré boli tesne upevnené okolo hlavy. Na čepiec sa uväzovali šatky viacerými spôsobmi. Čepiec dostávala žena počas svadobného obradu na znak zmeny jej stavu. Slobodné dievčatá nosili vlasy spletené do jedného alebo dvoch vrkočov, ktoré voľne viseli a koniec bol ozdobený stuhou. V chladnom počasí si na účes uväzovali šatku.
V mužskom odeve vývojovo najstaršie odevné časti tvoria plátenné súčasti: košeľa, gate, ďalej súkenné nohavice, rozličné tvary súkenných kabátov, krátke a dlhé kožuchy, peleríny, čiapky. Archaické odevné súčasti sú charakterizované jednoduchým strihom a zošívaním len jednej vrstvy textílie (neboli podšívané). Vývojovo mladšie odevné súčasti majú zložitejší strih a ich zhotovenie vyžaduje väčšie krajčírske majstrovstvo. Často sú podšívané alebo vložkované. Túto skupinu tvoria rôzne kabátiky, živôtiky, blúzky, vesty.

Svadobný odev
Osobitnú skupinu v ľudovom odeve na Slovensku tvorí svadobný odev. Venovala sa mu mimoriadna pozornosť. Mladá žena išla na sobáš v parte - nápadne zdobenej pokrývke hlavy zo stúh a iných ozdôb. Tvar a rozmery bývali v rôznych regiónoch Slovenska odlišné. Postupne partu nahrádzal jednoduchý venček z umelých bielych kvetov. Zelené vetvičky myrty, rozmarínu, grušpánu alebo zimozelenu nesmeli chýbať na parte alebo vo venčeku, pretože symbolizovali panenstvo. Jednotlivé odevné súčasti svadobného odevu muža a ženy boli nové, vyrobené z drahších materiálov ako odev na sviatok a mali väčšiu a náročnejšiu výzdobu. Žena okrem party mala ešte polku - dlhý pruh textílie z jednej šírky, ktorú nosila preloženú cez plecia a predlaktia. Zdobené konce voľne viseli na sukni v prednej časti.
Muži mali za klobúkom alebo na hrudi pierko - malú kytičku zo živých, neskôr umelých kvetov.

Sviatočný odev - odev obliekaný na nedeľu a v iné sviatky - bol menej zdobený, hoci jeho zhotoveniu venovali veľkú pozornosť.
Na sviatky v období cirkevného pôstu a adventu si obliekali odev tmavšej, striedmejšej farebnosti a výzdoby. Pracovný odev šili z lacných materiálov, výzdoba bola menej náročná, jednoduchšia. Na pracovné príležitosti si často obliekali niektoré obnosené súčasti zo sviatočného odevu.
Obdobie dokedy sa aktívne nosil ľudový odev na Slovensku nie je rovnaké pre celé jeho územie. I túto zmenu podmieňovalo viacej činiteľov. Jedným z najvýznamnejších bol odchod jeho nositeľov z pôvodného prostredia do iného, zväčša mestského. Príčiny odchodu boli v hľadaní pracovných príležitostí, ktoré nachádzali najčastejšie v priemysle alebo inoetnickom prostredí. Dĺžka pobytu mimo domova bývala niekoľko mesiacov až rokov. Veľká vzdialenosť od domova nedovoľovala brať si so sebou veľa odevných súčastí. Po opotrebovaní ich nahradili finančne dostupnými konfekčnými odevmi. Nemalú úlohu zohrala i snaha prispôsobiť sa inému prostrediu. Zmeny realizovali i mladí ľudia, ktorí odchádzali z pôvodného vidieckeho prostredia za vzdelaním do škôl.
Svetové vojny a ich ničivé následky tiež urýchlili - popri iných zmenách - i zmeny ľudového odevu. Začiatok procesu zmeny tradičného ľudového odevu na Slovensku a prechod na mestské formy odevu zaznamenávame v niektorých oblastiach už v polovici 19. storočia a môžeme povedať, že trval v niektorých regiónoch až do polovice 20. storočia.

V súčasnom období sa s aktívnym nosením ľudového odevu môžeme na Slovensku stretnúť pri vystúpeniach folklórnych súborov a dedinských folklórnych skupín.