obraz na skle

obraz na skle
– druh ľudovej maľby na rube sklenej tabule.

Podobnú technológiu poznali už v Egypte. V období renesancie bola rozšírená najmä v Taliansku. Ako barokovú slohovú maľbu si ju v 17. – 18. storočí, najmä v protireformačnom období, privlastnila cirkev, šľachta a meštianstvo. Koncom 18. storočia si získala obľubu aj v ľudovom prostredí, keďže obsahom i výrazovými prostriedkami konvenovala ľudovému cíteniu a vkusu. Rozvoju obrazu na skle napomáhal i dostatok tabuľového skla, ktoré vyrábali sklárske huty. Na rozdiel od susedných oblastí slohové obrazy na skle výraznejšie neovplyvnili ľudovú maľbu na Slovensku, ktorá bola poznamená predovšetkým jestvujúcou ľudovou produkciou z Moravy, zo Sliezska, z Rakúska a Bavorska.

V masovom meradle sa začali obrazy na skle zhotovovať a rozširovať prostredníctvom podomových obchodníkov, na púťach a jarmokoch od 20. rokov 19. storočia. V klasických formách i námetoch pretrvali do konca 19. storočia. Vznikali prepisom dobových drevorytov a grafík. Zhotovovali ich zruční jednotlivci po dedinách v blízkosti sklárskych hút (Gápel, Nová Baňa – časť Stará Huta a pod.) i celé rodiny, ktoré si prácu delili. Technológia maľby bola jednoduchá: ľudový maliar si najprv z predlohy, ktorú podložil na sklo, obkreslil kontúry hlavného výjavu. Po uschnutí kontúr maľoval detaily tvárí a plochu vyplnil farbami. Používal práškové farby riedené vodou, ako spojivo vaječný žĺtok, prípadne kazeín.

Väčšina obrazov na skle stvárňovala náboženské námety (spodobovala Máriu, Ježiša Krista, Pietu, svätcov a svätice). Pripisovala sa im preto ochranná funkcia a umiestňovali sa v kultovom kúte izby, najmä v domácnostiach katolíckych rodín. U evanjelikov boli známe obrazy na skle s nápismi biblických výrokov zameranými na ochranu domu. Špecifikom slovenských obrazov na skle boli obrazy Jánošíkovej družiny, maľované podľa dvoch grafických predlôh z konca 18. storočia.

Najstaršie obrazy na skle pochádzajú zo stredného, severného a východného Slovenska. Z konca 18. a zo začiatku 19. storočia to boli maľby so zrkadlovým pozadím, zdobené sklárskymi technikami (rytie, maľovanie), s maľovaným centrálnym náboženským výjavom a kvetinovým dekorom. Na východnom Slovensku opätovne vznikali okolo polovice 19. storočia. Na západnom Slovensku sa maľba na sklo rozšírila až od polovice 19. storočia a rozvinula najmä v rodine Salzmannovcov, ktorej najstarší člen Ferdinand sa sem prisťahoval z Bavorska.

Slovenské obrazy na skle majú špecifické črty, odlišné od tvorby okolitých národov. Patria k nim rukopisy jednotlivých autorských okruhov, zvláštnosti detailov kresby, najmä výjavov, osobitné druhy rastlinného dekoru, ktoré sú najvlastnejším domácim prínosom do obrazov na skle, svojská farebnosť (čisté, nelomené tóny v kombinácii bielej, tehlovočervenej, zelenej, vzácnejšie zlatej fólie a čiernej farby). V poslednej tretine 19. storočia začali obrazy na skle ustupovať farbotlačiam, ktoré ich postupne nahradili v kultovom kúte. V prvej polovici 20. storočia maľovali ľudové obrazy na skle A. Salzmann a manželia Landsfeldovci. V posledných 3 desaťročiach pracuje na Slovensku okolo 10 maliarov amatérov, ktorí nadväzujú na tradície, námety a techniku slovenskej ľudovej sklomaľby. Patria k nim D. Benický, J. Kameník, V. Beňačková, Z. Vaňousová a ďalší.