obrady prechodu

obrady prechodu
– obrady sprevádzajúce neopakovateľné zmeny biologického, vekového, rodinného, sociálneho stavu v živote jednotlivca.

Často sú spojené so znakmi a symbolmi najmä v odeve a bývaní. Symbolizujú tieto zmeny spôsobom zrozumiteľným danému spoločenstvu, čím ich zároveň zverejňujú a potvrdzujú. Pozícia jednotlivca v spoločnosti sa konštituovala až vykonaním príslušného obradu prechodu, a nielen skutočnou zmenou (napr. dosiahnutím pohlavnej zrelosti). V mnohom sú zhodné s iniciáciou, ktorá je ich špecifickým druhom.

Koncepciu obradov prechodu (rites de passage) publikoval roku 1909 A. van Gennep. Napriek viacerým pokusom o jej spresnenie a modifikovanie ostala dodnes v podstate nezmenená. Ako jedna z najzávažnejších a veľmi produktívnych teórií európskej etnológie prežíva od 60. rokov 20. storočia renesanciu. Jej základom je téza o univerzálnych 3 fázach každého obradu prechodu:

1. vylúčenie – separácia z doterajšej skupiny, stavu;

2. prechod – anormálny stav, keď osoba nepatrí do nijakej skupiny. Vystavená je pôsobeniu zlých síl, a preto ju treba chrániť. Zároveň môže byť sama okoliu nebezpečná, najmä ak zostane v tomto stave (napríklad nepokrstené dieťa, nepochovaný mŕtvy);

3. pripojenie – prijatie, ktoré predstavujú recepčné obrady.

Separačno-recepčný charakter obradov prechodu (zánik predchádzajúceho stavu a zrod nového) spôsobuje, že v nich neraz nachádzame prvky symboliky smrti a znovuzrodenia. V rôznych typoch obradu prechodu nie sú všetky fázy rovnako významné. Pri narodení dieťaťa prevláda recepčná fáza, pri pohrebe separačná, svadba obsahuje všetky fázy. Aj v súčasnosti majú mnohé obyčaje rodinného a spoločenského života charakter obradov prechodu (napr. ukončenie vzdelania).

Materiál: