obeta

obeta
(ofera) – dar zomretým, nadprirodzeným silám a bytostiam alebo ich symbolom, ktorým človek potvrdzoval vzájomné kultové vzťahy, vďaku za dosiahnutý cieľ alebo prosbu za jeho splnenie, ako aj prosbu za uzmierenie.

Najstaršie obety, doložené z mladšieho paleolitu, boli určené zomretým. Popri iných zámeroch boli motivované presvedčením, že mŕtvi považujú smrť za krivdu a majú sklon mstiť sa za ňu najbližším pozostalým, ktorí sa preto snažili odvrátiť ich hnev a získať ich priazeň.

V kultúrach zberačov, lovcov a prvotných roľníkov  boli každé významnejšie úsilia a aktivity sprevádzané prinášaním obety. Človek obetoval to, čo jemu samému bolo potrebné, príjemné, vzácne. Boli to predovšetkým potraviny, ale i niektoré predmety, kvety, voňavé živice; obetou mohol byť tanec, spev, rôzne druhy abstinencie, pôst, asketizmus.

V mnohých kultúrach boli za najhodnotnejšie považované ľudské obety. Napr. na kamennom obetišti na vrchu Havránok v Liptove, opustenom na začiatku 2. storočia pred n. l., boli obetnými darmi potraviny z obilnín, zo strukovín a z iných plodín, mäso, šperky, mince a ženy vo veku od 16 do 40 rokov. V starších obdobiach sa pri určitých obetách funkcia daru spájala s princípom mágie, napr. vajíčko vložené do prvej vyoranej brázdy bolo obetou zemi a súčasne malo podporiť jej úrodnosť.

Vo vývojovom procese sa mnohé obetné dary postupne nahradzovali, a to tak, že časť zastupovala celok, napr. namiesto kohúta obetovali kvapky krvi z narezaného kohútieho hrebeňa, alebo ich reprezentovali príslušné symboly, napr. zoomorfné a antropomorfné plastiky z hliny, kovu, vosku, cesta, prípadne z iného materiálu.

Slovanský názov obety ako čohosi potrebného bol trieba. Zo slova obvieštiti (sľúbiť) vzniklo označenie obeta, čiže to, čo je sľúbené, zatiaľ čo termín žertva súvisel pravdepodobne s neslovanským girtvei (chváliť, velebiť). Prokopios v 6. storočí o Slovanoch napísal, že keď im hrozí choroba alebo keď sa vo vojne dostanú do nebezpečenstva, sľubujú obetu najvyššiemu božstvu. Ak sa zachránia, obetujú, ako sľúbili, a myslia si, že záchrana bola vykúpená prinesenou obetou. Obetujú však aj iným božstvám, riekam a vílam.

Podľa archeologických nálezov a písomných prameňov Slovania bežne obetovali obilie, cesnak, cibuľu, chlieb, pečivo, kaše, med, mlieko, syr, vajíčka, medovinu, hydinu. Božstvám obetovali dospievajúcu mládež obidvoch pohlaví, ženy, zajatcov a otrokov. Častejšími obetami bol hovädzí dobytok, kozy a ovce. Ak obetný rituál vyžadoval požívanie krvi, zvieratá podrezali, inak ich uškrtili povrazom. Tento úzus reflektuje druhý veľkomoravský zákonník, známy ako Príkazy svätých otcov, v ktorom sa zakazuje jesť mäso zo zaduseného zvieraťa a piť hovädziu krv. V inom zákaze z veľkomoravského obdobia sa uvádzajú bližšie nešpecifikované pohanské obety. V uhorských kráľovských nariadeniach z 11. storočia je zákaz nechávať obety pri studničkách, prameňoch, stromoch a kameňoch.

V ďalších obdobiach obety nepochybne ustupovali, napriek tomu boli v predchádzajúcich storočiach stále početné, aj keď sčasti v zmenenej alebo v doznievajúcej forme. Takou bol pravdepodobne i zvyk zaznamenaný v prvej tretine 17. storočia vo Veľkých Uherciach, kde za truhlou zámožného gazdu viedli teľa alebo koňa. Od tejto povinnosti sa mohli vykúpiť, ak zaplatili kňazovi jeden zlatý. Pri rodinných, výročných, pracovných a iných príležitostiach sa dávali obety démonom, mŕtvym zvieratám, stromom, zemi, vode, ohňu, ako aj vetru, napr. na juhozápadnom Slovensku sa snažili víchor utíšiť hrsťou múky, ktorú vyhodili do povetria.

Obety boli súčasťou rôznych liečebných praktík, napr. pri epilepsii zakopali na miesto, kde chorý prvý raz padol, vajíčko; pri studničkách s liečivou vodou zanechávali chorí košele alebo kusy plátna (hostec) atď.

Rôzne obetné slávnosti sa zredukovali na obradné hostiny, ktorých stabilnou zložkou boli pôvodne obetné pokrmy. Na krstinách, svadbe a kare to bola kurovitá hydina, pečivo, prípadne kaša, v období zimného slnovratu, na fašiangy a Veľkú noc bravčové mäso a pečivo.

V kresťanských  bohoslužobných obradoch je obsiahnutá idea obetovania samotného božstva a rituálne požívanie jeho tela a krvi, symbolizované chlebom a vínom (hostia). Obetnú funkciu má pálenie tymianu a voskovíc.

U katolíckych a pravoslávnych veriacich patrí sviečka k bežným obetným darom. Častými obetami sú votívne predmety, peniaze, v predchádzajúcich storočiach i šperky. Do tejto skupiny patria aj rôzne sľuby, napr. účasť na púti, dar kostolu, postavenie kríža, určenie syna na kňazské povolanie a podobne, ktorých realizácia je spojená s určitou prosbou, respektíve podmienená jej splnením.

Materiál:
Remeselná skupina: