Novohrad
Novohradská župa vznikla na prelome 10. a 11. storočia. Župným centrom bol hrad Novohrad, nachádzajúci sa dnes na území Maďarska, od polovice 16. storočia boli centrom župy striedavo Balážske Ďarmoty a Lučenec.
Na vnútorný vývin kultúry regiónu vplývala existencia feudálnych hradných panstiev – hrad Fiľakovo, Modrý Kameň, Divín a Halič. Roku 1918 rozdelila štátna hranica bývalú Novohradskú župu na dva rozlohou takmer rovnaké celky.
Dejiny Novohradu poznačilo ovládnutie Turkami v období od polovice 16. storočia až do roku 1686. V 17. storočí obyvateľstvo zdecimovali aj stavovské vojny. Do opustených osád sa koncom 17. storočia sťahovalo slovenské obyvateľstvo zo severných oblastí Novohradu. V druhej polovici 18. storočia sa mnoho Slovákov z južného Novohradu odsťahovalo na Dolnú zem.
V severnej časti regiónu je pomerne homogénne obyvateľstvo slovenskej národnosti, južne od línie Lučenec – Veľký Krtíš sú obce etnicky miešané, väčšinou s prevahou maďarského obyvateľstva. Od Gemera až k Novým Zámkom sa tiahne pás palóckeho osídlenia, ktoré tvorí maďarské etnikum s osobitosťami v ľudovej kultúre. S rozvojom sklárstva súvisel prílev českého obyvateľstva. Zastúpení sú aj Rómovia.
Z konfesionálneho hľadiska je najmä severná časť Novohradu výrazne evanjelická. Na juhu, v obciach s maďarským obyvateľstvom prevládajú rímskokatolíci. Mesto Lučenec bolo od konca 16. storočia významným strediskom kalvínskej cirkvi.
Prírodný ráz Novohradu predurčil rozvoj pastierstva a poľnohospodárstva. V západnej časti župy ovplyvnilo charakter ľudovej kultúry lazové osídlenie. Novohrad bol významnou obilninárskou oblasťou. Spôsob života a kultúru ovplyvnili aj odchody obyvateľov na sezónne práce na dolniaky.
K najväčším mestám v slovenskej časti Novohradu patrili Fiľakovo, Málinec a Lučenec ako aj Halič, čiastočne osídlená Nemcami. Z remeselníkov boli najpočetnejšie zastúpení čižmári a garbiari. Domáckou výrobou súkna sa zaoberalo obyvateľstvo obcí Lešť, Dolný Tisovník, Cinobaňa, Červeňany, Málinec, Hradište. V šesťdesiatych rokoch 18. storočia vznikla v Haliči súkenka, prvá manufaktúra na Slovensku, ktorá pretrvala až do 20. storočia.
Rozšíreným remeslom bolo vďaka kvalitnej surovinovej základni aj hrnčiarstvo. Na pomedzí Novohradu a Malohontu sa nachádzalo začiatkom 20. storočia vyše 40 hrnčiarskych lokalít, čo je v rámci strednej Európy ojedinelé. Boli najmä v Haliči, Starej Haliči, Fiľakove, Divíne, Gregorovej Vieske, Maškovej, Veľkej Vsi nad Ipľom a Poltári. Hrnčiari tu pôsobili aktívne do polovice 60. rokov 20. storočia. Novohradské hrnčiarske strediská zásobovali prostredníctvom vykupovačov tovaru z Brehov a Šiah trhy a jarmoky takmer na území celého Slovenska i Maďarska. Medzi hrnčiarmi bol rozšírený i výmenný obchod. Cenou za hlinenú nádobu bolo množstvo obilia zodpovedajúce jej obsahu.
Podrečany a Divín boli známe výrobou hlinených fajok, okolie Krnej drevovýrobou a Divín pletením drevených sít. Výrobky z dreva – sudy, kolesá, šindle, sitá a hrnčiarske produkty sa predávali aj v južných oblastiach Uhorska. Najstaršia sklárska huta v Novohrade fungovala v Divíne. Začiatkom 19. storočia vzniklo niekoľko ďalších hút – Katarínska Huta, Zlatno, Málinec, Poltár. Menšia časť obyvateľstva sa zaoberala baníctvom v pomerne malých rudných baniach v Cinobani, Lovinobani.
Ľudový odev sa vo východnej časti regiónu prestal nosiť už začiatkom 20. storočia. Dlhšie sa zachoval v západnom Novohrade, kde sa vytvorili dve osobité oblasti: Prvá je v severozápadnej časti – v Ábelovej, Madačke, Nedelišti, Polichne. Má veľa spoločných prvkov so susednou detvianskou oblasťou. Druhá oblasť je južnejšie v obciach Červeňany, Veľký Lom, Senné, Horná Strehová, Dolná Strehová, Šuľa, Horný Tisovník, Dolný Tisovník, a Lešť. Tu sa zachovalo viac archaických prvkov, čo súviselo s pastiersko-roľníckym zamestnaním a izoláciou, ktorá trvala až do polovice 20. storočia.
Regionálnou zvláštnosťou sú široké party z Veľkého Lomu zdobené stuž-kami. Novohradská mnohopárová paličkovaná čipka našla uplatnenie nielen na ľudovom odeve, ale i na bytovom textile (kútne plachty, obrusy). Charakterizuje ju režná farba – nebielené nite, prípadne kombinovaná s červenou a žltou a pevné husté spracovanie hrubších nití do jednoduchých vzorov.
Pre styčnú oblasť s Hontom boli charakteristické zrubové domy, pôvodne s valbovou slamenou strechou, šambrány okien boli zdobené farebnou polychrómiou a vyrytým vročením. Zo sakrálnych stavieb boli v Novohrade rozšírené tzv. husitské zvonice – najstaršia pochádza z roku 1673, nachádza sa v Starej Haliči. Regionálnou zvláštnosťou sú drevené a kamenné evanjelické náhrobníky v obciach severného Novohradu.
Tanečno-hudobná kultúra regiónu je v severnejších častiach Novohradu príbuzná s hontianskou a podpolianskou. Tieto kultúrne presahy dokumentuje silná gajdošská tradícia. O rozvinutej pastierskej hudobnej kultúre Novohradu svedčí aj rad vynikajúcich hráčov na pastierskej šesťdierkovej píšťalke, dvojačke i fujare. Na túto tradíciu nadväzuje popredný výrobca ľudových hudobných nástrojov Tibor Koblíček z Turičiek, ktorý je špecialistom na gajdy, gajdice, fujary, píšťaly a husličky.
Dejiny Novohradu poznačilo ovládnutie Turkami v období od polovice 16. storočia až do roku 1686. V 17. storočí obyvateľstvo zdecimovali aj stavovské vojny. Do opustených osád sa koncom 17. storočia sťahovalo slovenské obyvateľstvo zo severných oblastí Novohradu. V druhej polovici 18. storočia sa mnoho Slovákov z južného Novohradu odsťahovalo na Dolnú zem.
V severnej časti regiónu je pomerne homogénne obyvateľstvo slovenskej národnosti, južne od línie Lučenec – Veľký Krtíš sú obce etnicky miešané, väčšinou s prevahou maďarského obyvateľstva. Od Gemera až k Novým Zámkom sa tiahne pás palóckeho osídlenia, ktoré tvorí maďarské etnikum s osobitosťami v ľudovej kultúre. S rozvojom sklárstva súvisel prílev českého obyvateľstva. Zastúpení sú aj Rómovia.
Z konfesionálneho hľadiska je najmä severná časť Novohradu výrazne evanjelická. Na juhu, v obciach s maďarským obyvateľstvom prevládajú rímskokatolíci. Mesto Lučenec bolo od konca 16. storočia významným strediskom kalvínskej cirkvi.
Prírodný ráz Novohradu predurčil rozvoj pastierstva a poľnohospodárstva. V západnej časti župy ovplyvnilo charakter ľudovej kultúry lazové osídlenie. Novohrad bol významnou obilninárskou oblasťou. Spôsob života a kultúru ovplyvnili aj odchody obyvateľov na sezónne práce na dolniaky.
K najväčším mestám v slovenskej časti Novohradu patrili Fiľakovo, Málinec a Lučenec ako aj Halič, čiastočne osídlená Nemcami. Z remeselníkov boli najpočetnejšie zastúpení čižmári a garbiari. Domáckou výrobou súkna sa zaoberalo obyvateľstvo obcí Lešť, Dolný Tisovník, Cinobaňa, Červeňany, Málinec, Hradište. V šesťdesiatych rokoch 18. storočia vznikla v Haliči súkenka, prvá manufaktúra na Slovensku, ktorá pretrvala až do 20. storočia.
Rozšíreným remeslom bolo vďaka kvalitnej surovinovej základni aj hrnčiarstvo. Na pomedzí Novohradu a Malohontu sa nachádzalo začiatkom 20. storočia vyše 40 hrnčiarskych lokalít, čo je v rámci strednej Európy ojedinelé. Boli najmä v Haliči, Starej Haliči, Fiľakove, Divíne, Gregorovej Vieske, Maškovej, Veľkej Vsi nad Ipľom a Poltári. Hrnčiari tu pôsobili aktívne do polovice 60. rokov 20. storočia. Novohradské hrnčiarske strediská zásobovali prostredníctvom vykupovačov tovaru z Brehov a Šiah trhy a jarmoky takmer na území celého Slovenska i Maďarska. Medzi hrnčiarmi bol rozšírený i výmenný obchod. Cenou za hlinenú nádobu bolo množstvo obilia zodpovedajúce jej obsahu.
Podrečany a Divín boli známe výrobou hlinených fajok, okolie Krnej drevovýrobou a Divín pletením drevených sít. Výrobky z dreva – sudy, kolesá, šindle, sitá a hrnčiarske produkty sa predávali aj v južných oblastiach Uhorska. Najstaršia sklárska huta v Novohrade fungovala v Divíne. Začiatkom 19. storočia vzniklo niekoľko ďalších hút – Katarínska Huta, Zlatno, Málinec, Poltár. Menšia časť obyvateľstva sa zaoberala baníctvom v pomerne malých rudných baniach v Cinobani, Lovinobani.
Ľudový odev sa vo východnej časti regiónu prestal nosiť už začiatkom 20. storočia. Dlhšie sa zachoval v západnom Novohrade, kde sa vytvorili dve osobité oblasti: Prvá je v severozápadnej časti – v Ábelovej, Madačke, Nedelišti, Polichne. Má veľa spoločných prvkov so susednou detvianskou oblasťou. Druhá oblasť je južnejšie v obciach Červeňany, Veľký Lom, Senné, Horná Strehová, Dolná Strehová, Šuľa, Horný Tisovník, Dolný Tisovník, a Lešť. Tu sa zachovalo viac archaických prvkov, čo súviselo s pastiersko-roľníckym zamestnaním a izoláciou, ktorá trvala až do polovice 20. storočia.
Regionálnou zvláštnosťou sú široké party z Veľkého Lomu zdobené stuž-kami. Novohradská mnohopárová paličkovaná čipka našla uplatnenie nielen na ľudovom odeve, ale i na bytovom textile (kútne plachty, obrusy). Charakterizuje ju režná farba – nebielené nite, prípadne kombinovaná s červenou a žltou a pevné husté spracovanie hrubších nití do jednoduchých vzorov.
Pre styčnú oblasť s Hontom boli charakteristické zrubové domy, pôvodne s valbovou slamenou strechou, šambrány okien boli zdobené farebnou polychrómiou a vyrytým vročením. Zo sakrálnych stavieb boli v Novohrade rozšírené tzv. husitské zvonice – najstaršia pochádza z roku 1673, nachádza sa v Starej Haliči. Regionálnou zvláštnosťou sú drevené a kamenné evanjelické náhrobníky v obciach severného Novohradu.
Tanečno-hudobná kultúra regiónu je v severnejších častiach Novohradu príbuzná s hontianskou a podpolianskou. Tieto kultúrne presahy dokumentuje silná gajdošská tradícia. O rozvinutej pastierskej hudobnej kultúre Novohradu svedčí aj rad vynikajúcich hráčov na pastierskej šesťdierkovej píšťalke, dvojačke i fujare. Na túto tradíciu nadväzuje popredný výrobca ľudových hudobných nástrojov Tibor Koblíček z Turičiek, ktorý je špecialistom na gajdy, gajdice, fujary, píšťaly a husličky.
Pôvodný región výskytu:
Regióny:
