nohavice

nohavice
– súčasť mužského základného odevu zo súkna kryjúca nohy a dolnú časť trupu.

V 12. storočí sa nohavice stali bežnou súčasťou odevu európskych národov. Spočiatku sa nezošité, v podobe pančúch, pripevňovali v páse. Pramene z 15. storočia o odeve vyšších vrstiev dokladajú už nohavice rôznych dĺžok, spojené vzadu švom, vpredu s krytím a rázporkami, teda obdobného strihu, aký pretrval v ľudovom odeve do začiatku 20. storočia. Písomné a ikonografické pramene uvádzajú najmä dva druhy nohavíc, súvisiace s vývojom mužského odevu. Vývojovo staršie boli nohavice (postavné nohavice, valašské nohavice, hološne, chološne, kološne, portky, súkenky) z prírodne sfarbeného, najčastejšie bieleho, na severe Slovenska i z tmavého domáceho súkna, nazývaného aj postav. Predné krytie malo 1 – 2 rázporky, v páse ich pridržiaval remeň navlečený do tzv. obalku. Boli polopriliehavé, siahali po členky a obuv (kapce, kolcúny, kopytcia, krpce) ich prekrývala väčšinou vyše členkov. Zúženú spodnú časť ukončovali rázporky, ktoré sa zapínali na mosadzné háčiky. Boli nepodšité a pod ne sa obliekali gate. Výzdobu okolo horných a dolných rázporkov a na vonkajšom šve končiacom sa na bedrách tvorilo farebné lemovanie, výšivka, šnurovanie, strapce z vlny. Väčšinou ich šili nevyučení miestni krajčíri, šikovnejší muži aj sami. Ešte v polovici 19. storočia boli rozšírené na väčšine územia Slovenska, no najdlhšie pretrvali najmä v horských pastierskych oblastiach stredného a severného Slovenska s rozvinutým chovom oviec a domácou výrobou súkna. Až do prvej polovice 20. storočia boli celoročným pracovným i sviatočným odevom, často doplnené opaskom.

Vývojovo novšie, šnurované nohavice ovplyvnil odev uhorskej šľachty, ktorý sa formoval v 16. storočí, pôvodne inšpirovaný uniformami tureckého, neskôr husárskeho vojska. Ako súčasť tzv. uhorského odevu pretrvali šnurované nohavice stáročia, v 19. storočí dožívali v odeve zemanov, mešťanov i ľudu. Nariadenia a zákazy o odeve poddaných z 18. storočia, ako aj neskoršie písomné a ikonografické pramene dokladajú ich existenciu popri nohaviciach z domáceho súkna. Šili sa z jemnejšieho remeselného alebo priemyselného súkna bielej, modrej, sivomodrej a čiernej farby. Obliekali sa na gate. Predné krytie (fertuška, chlopňa, jasle, lacl, poklopec, prednička, veko, zásterka) malo vždy dva rázporky (chlevky, chlopávky, chlopy, kešienky, klapy, pšipory, rozparky, vačky, večká). V páse ich pridržiaval remeň navlečený v obalku. Vpredu bývali aj dve vodorovne zastrihnuté vrecká (kešene, vačky). Nohavice siahali nad členky, spodok ukončovali rázporky. Pod chodidlom sa upevňovali tkanicou, strmeňom (podnožka, stremä, stremeno, strupla, špodlár). Nosili sa s vysokou koženou obuvou (boty, čižmy). Podšívali sa bielym súkenkom alebo flanelom a často sa nosili obojstranne. Tvarovali sa vypchávkami všitými medzi súkno a podšívku (kanafóty, katalafóty, z maď. katona foltok, ladvenice – juhozápad Slovenska). Náročnosť zhotovenia si vyžadovala špeciálnych remeselníkov. Boli nimi mestskí alebo dedinskí, často i podomoví krajčíri, ktorí osobitým stvárnením šnurovania či výšivky spoluvytvárali regionálne špecifiky. Farba súkna, farebnosť a množstvo výzdoby záviseli od dobovej módy a regionálnych či miestnych zvyklostí, príležitostí a veku. Výrazne ohraničenou oblasťou s obľubou sivomodrého súkna s modrým šnurovaním bolo Záhorie, okolie Piešťan a Nového Mesta nad Váhom. Na juhu a juhozápade Slovenska boli šnurované nohavice zo súkna do konca 19. storočia súčasťou sviatočného a zimného odevu. Postupný prechod k mestskému odievaniu koncom 19. storočia zachoval tradičný strih nohavíc, menil sa len materiál alebo výzdoba.

V niektorých oblastiach východného Slovenska (Spiš, Šariš, Abov, Zemplín) sa začali z domáceho plátna alebo kepru šiť nohavky (drelichové nohavky). Boli nepodšité, zdobené čiernym šnurovaním alebo strojovým štepovaním. Postupne nahradili v pracovnom i sviatočnom odeve súkenné nohavice. Šili sa aj čierne nohavice z rôznych látok priemyselnej výroby (kangár, menčester), ale už bez šnurovania. Mestský strih mali nohavice, ktoré začiatkom 20. storočia nahradili jednak súkenné nohavice, jednak gate. Boli to nohavice jazdeckého strihu (rajtky, bričky, bričesky, priče, pričesky) z tmavých látok, ktoré sa nosili s čižmami, a nohavice z domáceho plátna (cvilhózne, fučky, galoty, kukuričnáky, plpoty, plundre, porcelánky, prundle, pulidere, rajtúzne, zrebniaky). Ojedinelé sú správy o nohaviciach z ovčích kožiek (kožušinou na rube) zo začiatku 20. storočia v Honte a na Spiši, ktoré nosili bohatší gazdovia.

Nohavice prešli dlhým vývojom tvarov a materiálov. Od 20. storočia ich zaradili do svojho šatníka aj ženy.
V súčasnosti patria k základnému prvku v odievaní. Nosia sa v bežnom živote, do práce, na voľné chvíle, na šport aj slávnostné príležitosti. Môžu mať rôznu dĺžku a šírku. Sú s manžetami aj bez manžiet. Pánske nohavice majú rázporok vpredu, dámske na boku.


Materiál:
Remeselná skupina: