narodenie, krst, detstvo

V živote človeka sú prelomové obdobia, v ktorých nastávajú kvalitatívne zmeny v jeho postavení. Takými sú narodenie, dospievanie, uzatvorenie manželstva a smrť. Tieto sú sprevádzané systémom obradov zabezpečujúcich, zverejňujúcich a potvrdzujúcich uvedené zmeny jednak v rovine sociálnych vzťahov, ale aj v rovine mýtických a náboženských predstáv.

Narodenie
Príchod nového človeka na svet, sprevádzal u našich predkov celý komplex úkonov, ktoré jednak chránili novorodenca a jeho matku od "zlých" síl a na druhej strane zabezpečovali jeho priaznivý život. V kúte izby mala matka pre seba a pre svoje novonarodené dieťa vyhradený priestor, oddelený od zvyšku interiéru kútnou plachtou.
Išlo o špecifickú formu textilnej plachty, zošitej z dvoch, prípadne troch, zriedkavejšie až piatich kusov ľanového, alebo konopného plátna. Po pôrode kútnu plachtu spravidla pôrodná baba pripevnila o strop, resp. zavesila na palicu, či hrable, zastoknuté v rohu postele. Zastieranie postele kútnou plachtou bolo na území Slovenska všeobecne rozšírené do konca 19. storočia a súviselo s vierou v jej magickú ochranu matky a novonarodeného dieťaťa.
Do priestoru za kútnu plachtu nesmeli vojsť ani najbližší príbuzní a matka nesmela spoza nej vychádzať až do vádzky - svojej obradovej očisty v kostole po 2 - 6 týždňoch po pôrode. Ženu i dieťa mali chrániť aj predmety našité, alebo len tak voľne zavesené na kútnej plachte (cesnak, ihly, klince, liečivé bylinky), ako aj samotná výzdoba kútnej plachty.
Ochranný význam pre dieťa malo použitie červenej farby, motívov kohúta, draka a kruhu, symbolizujúceho slnko. Žltá farba na kútnej plachte a strom života znamenal plodnosť a potomstvo, srdce - lásku ap. Intenzita a forma výzdoby kútnych plachiet bola rôzna. V niektorých regiónoch boli kútne plachty vyšívané, inde boli na nej výzdobné motívy vytkávané. Známe je i našívanie čipiek na okraje, alebo medzi jednotlivé kusy plátna. V niektorých regiónoch Slovenska sa kútna plachta používala aj na zavitie dieťaťa pri nesení na krst, ktorým bolo dieťa prijaté do kresťanskej cirkvi a dostalo tu svoje krstné meno.
Svedkami krstu boli krstní rodičia, kmotrovci rodičov - duchovní príbuzní, ktorí zohrávali dôležitú úlohu vo všetkých nasledovných obradoch rodinného zvykoslovia. Kmotrovci patrili k najbližšej rodine. Platili pre nich rovnaké normy ako pre akékoľvek pokrvné príbuzenstvo. Správali sa k sebe úctivo. Navzájom si onikali, alebo vykali, najmä ak bol medzi nimi generačný rozdiel. Význam kmotrovstva ako dôležitého príbuzenského vzťahu pretrváva aj v súčasnosti a odráža sa v rodinnom a spoločenskom živote.

Detstvo
Významnými prostriedkami, ktorými ovplyvňovali rodičia výchovu svojich detí boli hračky. Záujem detí i dospelých o zhotovovanie hračiek patril k prvotným prejavom ľudskej činnosti. Hračky už od nepamäti sprevádzali detské hry, v ktorých i dospelí svojimi zásahmi ovplyvňovali výchovu svojich detí a postupne ich takto pripravovali do života. Detská hračka preto odzrkadľovala skutočnú prácu a život dospelých v konkrétnej historickej skutočnosti a tak sa stala hodnoverným dokladom svojej doby. Spôsoby výroby a funkcie hračiek vyjadrovali bohatú škálu ľudských činností diferencovaných etnicky, regionálne i lokálne.
Samotná funkcia hračiek si vynútila postupne, pričom dôraz sa kládol i na estetický vzhľad výrobku. Svojím pôvodom, vývojom a znakmi nadobudli hračky všetky atribúty tradičného ľudového umeleckého prejavu. Predstavujú bohatý zdroj štúdia ľudovej kultúry, ba v mnohých prípadoch dokumentujú i vyspelosť výchovy mladého človeka. Vývoj hračiek na území Slovenska od praveku cez stredovek až k hračkám bohatých privilegovaných vrstiev v neskorších obdobiach postupoval spravidla rovnako ako v iných oblastiach Európy. Aj napriek tomu však môžeme na Slovensku pri hračkách zaznamenať určité zvláštnosti. Nápadné stupňovanie vynaliezavosti v hračkárskej výrobe, zavádzanie noviniek, podnikanie s medzinárodným odbytom a prepychové pochopenie hračiek, ktoré sa rozmohlo v niektorých európskych krajinách, prejavuje sa u nás v neskorších obdobiach len postupne.
Ľudová hračka zostala jednoduchá vo svojej úprimne myslenej náznakovosti a vyviera zo srdečného vzťahu k vlastným deťom a k ich prirodzeným záujmom a potrebám. Ešte dnes práve v tom spočíva podstata jej kúzla, jej vnútorná sila i pôsobivosť.
Ľudové hračky na Slovensku sa vyrábali jednoduchými technickými prostriedkami z najdostupnejších domácich materiálov, predovšetkým z dreva a textilu, ale aj z hliny, papieru a kukuričného šúpolia. Jej hlavné typy, v ktorých sa zachovala v zbierkach našich múzeí, sú rozmanité. Predstavujú námety z každodenného života nášho ľudu. Z dreva sú to najrozličnejšie typy koníkov, vozíkov, poľnohospodárskych nástrojov a nábytku.
Z textilu sú to bábiky a ich odev a z hliny miniatúrne nádoby. Základná osnova slovenskej ľudovej hračky vo všeobecnosti je od najstarších čias takmer nezmenená. V priebehu vývoja sa však menila jej podoba, vonkajšia úprava, odzrkadľujúca charakter i prostredie doby v ktorej vznikala. Pomerne malý počet jej typov je vyvážený výraznou tvorivou invenciou, bohatosťou formy, mnohosťou variácií vonkajšej úpravy, poukazujúcimi na život ľudí podľa regionálnych zvláštností.
Z ľudového prostredia sa dostala hračka prostredníctvom výrobcov i na jarmoky a trhy a zásluhou predávajúcich obchodníkov a priekupníkov aj medzi deti zámožnejších a mestských vrstiev. Takto sa veľakrát stávala aj zdrojom obživy svojich tvorcov a umožňovala im zakladať v niektorých oblastiach Slovenska prosperujúce strediská ich výroby (Kyjatice, Kunešov, Stará Turá).
Slovenské ľudové hračky sú teda vo svojom súhrne významnou zložkou našej národnej kultúry. Uchovávajú veľké bohatstvo tvorivých síl našich predkov, fantázie detí žijúcich vo vidieckom prostredí i umeleckého nadania ich samotných výrobcov.

Detský nábytok a odev
Pre život dieťaťa v rodine boli nepostrádateľnými, i. detský nábytok a odev. Detský nábytok predstavuje interiérové prvky, slúžiace najmladším členom rodiny - deťom v určitom vekovom období. Z funkčného hľadiska ho predstavuje predovšetkým oddychový a pomocný nábytok. Z oddychového nábytku sú to najmä kolísky, lavice s preklápacím operadlom, alebo vysúvacou truhlovou časťou, ako aj zasúvacie postele.
Medzi pomocný nábytok patrí ten, prostredníctvom ktorého sa dieťa učilo sedieť, stáť a chodiť. Na sedenie slúžila sedaňa, na státie stoják, ktorý mal tvar stolca. Pozostával z masívnejšej sedacej dosky s vyrezaným kruhovým otvorom so šírkou objemu tela dieťaťa adekvátneho veku. Tento druh detského nábytku nemával v interiéri stabilné miesto. Podľa potreby sa presúval. Až do 40. rokov 20. storočia bol väčšinou zhotovovaný po domácky.
Odev dieťaťa súvisel a menil sa s fyzickým vývojom dieťaťa. Chránil detské tielko pred klimatickými vplyvmi. Odev svojim deťom šili najčastejšie z dostupných prírodných materiálov vlastné matky. Prvým odevom novorodencov bývala plienka, do ktorej dieťa po prvom okúpaní zavinuli. Novším prvkom bolo zavinutie do perinky pomocou povojníka. Takéto pevnejšie povitie malo zaručiť rovný rast dieťaťa.
Ďalším odevom rýchlo rastúceho dieťatka bývala košieľka, ktorú dopĺňal plátenný, alebo pletený kabátik - kabanka. Zmena v odeve nastala vtedy, keď sa dieťa začalo samostatne pohybovať. Základnou odevnou súčasťou v tomto období sa stala dlhá košeľa, siahajúca po kolená, alebo až po členky. Do 4. - 6. roku veku dieťaťa - chlapci i dievčatá nosili odev takmer rovnaký.
Začiatkom 20. storočia novou súčasťou detského odievania mestského pôvodu sa stávajú nohavice s prišitým vrchným dielom, s rukávmi a so zadným otvorom na zapínanie. Išlo o chlapčenskú odevnú súčiastku, ktorú nosili ešte v období predškolského veku.
Školáci sa obliekali už ako dospelí. Ich odev býval o niečo jednoduchší, ušitý z menej nákladných dostupných materiálov. Detský odev býval praktický a úsporný.
Rozdielnosť pohlavia sa u najmenších detí, podľa mestských vzorov, začala zvýrazňovať modrou (chlapci) a ružovou farbou (dievčatá). Na sviatočné príležitosti sa aj pre deti predškolského veku zhotovoval odev ako pre dospelých. Mal bohatú výzdobu a vyznačoval sa miestnymi špecifickými znakmi. Výzdobou sviatočných súčastí bývala výšivka, našívané stuhy ap. Odev býval pestrofarebný, dominujúca červená farba mala magickú ochrannú funkciu. Po prvej svetovej vojne sa postupne súčasti tradičného detského odevu nahrádzali priemyselnými výrobkami.
Neodmysliteľnou súčasťou školského vyučovania boli školské pomôcky. Nebolo ich pravdaže toľko ako dnes. V základných školách v niektorých oblastiach na Slovensku, až do 40. rokov nášho storočia, postačovala bridlicová tabuľka, gríflik, šlabikár a plátenná školská taška. Až neskôr pribudli ďalšie školské pomôcky - perá, peračníky, učebnice, zošity na každý predmet ap.