náhrobník

náhrobník
– označenie miesta hrobu.

Jeho forma symbolizuje vierovyznanie, často pohlavie a vek zomretého. Najstaršími spôsobmi označovania hrobu, ktorý  sa na Slovensku ojedinele zachovali do prvej polovice 20. storočia, bolo kladenie kameňov (balvan, hrobový kameň), kamenných dosiek (najmä k hlave pochovaného) alebo obloženie hrobu väčšími kameňmi, tzv. žiaľnikmi (mohyla).

Formy náhrobníkov  je späté najmä s náboženskou príslušnosťou: u katolíkov majú tvar kríža (u rímskych jednoramenného, u gréckych dvojramenného), u protestantov väčšinou tvar stĺpa (u kalvínov) alebo tabule (aj u Židov).

Používanie drevených stĺpov (v Honte, Tekove, Novohrade) a kamenných náhrobníkov v podobe stĺpa s tabuľkou, kamennej tabule alebo dvojtabule (Tekov, Novohrad) vychádza podľa niektorých odborných názorov zo stĺpa znázorňujúceho ľudskú postavu, ktorý bol podľa predkresťanských predstáv sídlom duše zomretého. Bol buď jednoduchý (stĺp, slupek), alebo mal naznačenú hlavu, prípadne driek (náhrobník nazývaný gomba, gonfa). Rozdiely vo formách náhrobníkov sa zvýraznili najmä v 18. storočí v období protireformácie, keď kríž nadobudol dôraz znaku katolicizmu.

Najstaršie a najjednoduchšie na našom území boli drevené kríže z dvoch cez seba preložených ramien guľatiny alebo z dosiek, často bez akejkoľvek výzdoby, ba aj bez nápisu, ktorý sa neskôr dával na tabuľku pribitú na kríž. V niektorých oblastiach a najmä u chudobnejších si drevené kríže do 20. storočia zachovali prostú, nezdobenú formu, inde nadobudli dekoratívnejšiu podobu s bohatou plastickou rezbou, profilovaním, polychrómiou (najmä okolie Detvy). Hoci kamenné náhrobníky boli v 16. – 18. storočí charakteristické skôr pre meštianske vrstvy a nižšiu šľachtu, od 18. storočia sa aj na dedinách vyskytovali hrubo opracované pieskovcové kríže, často kombinované so srdcovite tvarovaným podstavcom – tzv. basové alebo srdcovité kríže (Záhorie, okolie Trnavy). Samostatné náhrobníky  v tvare srdca boli v Uhorsku značne rozšírené. V 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia sa v dedinách v blízkosti kamenárskych dielní (napr. Dobrá Voda) objavovala i náhrobná figurálna plastika v duchu klasicizmu a historizmu, v blízkosti kovovýrobných dielní železné, liatinové náhrobníky, najčastejšie s figurálnym motívom ukrižovania.

Vo výtvarnom riešení drevených i kamenných náhrobníkov sú zastúpené najrozličnejšie symboly, v ktorých je zakódované duchovné posolstvo mnohých generácií, späté s uctievaním mŕtvych a s kultom predkov. Z napätia okolo záhad smrti sa zrodili predstavy o duši, ktorá existuje ďalej, môže sa vracať medzi živých, činiť dobro alebo zlo. Preto sa náhrobníky zapĺňajú symbolmi predstavujúcimi dobro, ochraňujúcimi proti zlu, symbolmi večnosti sveta (Slnko, Mesiac), života a dobrých skutkov (stromy, ratolesť, kvety, plody), duše zbavenej tela, predstáv o záhrobnom živote (vtáky, chrobáky), lásky a žiaľu (srdce, mŕtva holubica). Vo výzdobe sú časté najmä kruhové a solárne motívy (kruh, hviezda, rozeta, svastika) symbolizujúce zbožštenie Slnka i predstavy nekonečného pohybu a obnovy, stretávania sa konca a začiatku života. Starobylý obsah má aj kresťanská symbolika, najčastejšie zastúpená krížom – symbolom dvoch protichodných princípov života a smrti. Početné sú aj ďalšie kresťanské symboly (anjel, Božie oko, kalich, svietnik, ryba), z ktorých najpôsobivejšie sú neustále sa opakujúce motívy ukrižovania a Piety.

Tradičnou súčasťou náhrobníkov boli nápisy (epitafy), obsahujúce okrem základných údajov o pochovanom aj úvodnú alebo záverečnú formulu („Tu odpočíva v pokoji“; „Pokoj prachu jeho“ a i.), prípadne rytmizovaný či veršovaný text vyjadrujúci žiaľ nad úmrtím, objasňujúci okolnosti smrti ap. („Ako zvädlý kvet mojej mladosti v mojom najkrajšom veku skladám do hrobu své kosti“ – Senohrad). Veršíky na náhrobníkoch tvoriace súčasť písaného folklóru boli koncom 19. – začiatkom 20. storočia kratšie, od polovice 20. storočia (aj v súvise s väčšími náhrobníkmi) mali 4 a viac veršov. Poetikou nadväzujú na pohrebné odobierky.

Náhrobníky v ľudovom prostredí vyrábali miestni samoukovia z dostupných materiálov – z dreva, kameňa, menej z kovu. Vplyvom mesta sa v 20. storočí začali v dedinskom prostredí šíriť náhrobníky pomníkového typu.

Fotogaléria:
Materiál:
Remeselná skupina: