Detstvo a mladosť prežil vo Veľkom Rovnom, v obci považovanej za jedno z centier drotárstva na severozápadnom Slovensku. Po skončení druhej svetovej vojny odišiel za prácou na južné Slovensko. Tridsaťpäť rokov bol zamestnaný ako administratívny pracovník v štátnej správe. Od roku 1972 žil v Senci. Jemnú remeselnú zručnosť a umelecké cítenie začal využívať až po odchode do dôchodku. Záujem o prácu s drôtom v ňom vzbudila kniha Vladimír Ferka o histórii drotárstva Svetom, moje, svetom. Pripomenula mu nielen remeselné tradície rodného kraja, ale aj slávneho rodáka, známeho insitného umelca, drotárskeho majstra Jozefa Keraka, v ktorého susedstve prežil chlapčenské roky. Inšpiroval sa jeho rozmernými drôtenými figúrami ľudí, rozprávkových bytostí a zvierat, no svoj veľký umelecký vzor nekopíroval, ale od začiatku sa vybral vlastnou tvorivou cestou. Za roky drôtovania vytvoril originálny drôtený svet, cez ktorý sa vrátil do čias svojho detstva a zaľudnil ho stovkami pôvabných figúrok. V drôte ožili typickí obyvatelia slovenskej dediny – oráči, kosci, hrabačky, šindliari, drevorubači, muzikanti, drotári, vandrujúci i opravujúci poškodený riad, hauzíreri ponúkajúci drôtený tovar, ženy mútiace maslo, ale aj rozprávkové bytosti - čerti, ježibaby, Dlhý, Široký a Bystrozraký, či zvieratá - kone, kohúty, sliepky, myši, potkany alebo drozdy a jastraby. Mnohé figúrky sú zhmotnením autorových spomienok na konkrétnych ľudí, ktorých poznal. Väčšie figurálne kompozície, ako sú Drotár a džarek, lúčiaci sa pri božích mukách s rodnou dedinou, Drotársky krst alebo Betlehem predstavujú v drôte materializované mikropríbehy. Je autorom aj dvoch pozoruhodných drôtených figúr vandrovných drotárov zhotovených v životnej veľkosti, uložených Historickom múzeu SNM v Bratislave a v Považskom múzeu v Žiline. Všetky plastiky sú plné poézie, dynamického pohybu, snúbi sa v nich vzácna jednota štylizácie, presne vystihujúcej proporcie a tvar s prepracovaným detailom. Prirodzený cit pre ornament a kompozíciu využíval aj pri tvorbe dekoratívnych nástenných reliéfov s vegetatívnymi a geometrickými motívmi alebo s prírodnou a drotárskou tematikou. Príležitostne sa venoval tiež výrobe úžitkovo-dekoratívnych predmetov – misiek, košíkov, podnosov na poháre a šálky, ozdobných kvetináčov, vešiakov, lyžičníkov, dekoratívnych rámov na zrkadlá, pascí na myši, ako aj tvorbe drôtenej bižutérie – retiazok, príveskov, krížikov, náušníc i náramkov. Dôkazom, že jeho prstom ani pribúdajúce roky neubrali na zručnosti, sú veľkonočné kraslice, ktoré opletál do jemných drôtených sietí. Ladislav Mikulík bol samouk. Základné techniky práce s drôtom poznával štúdiom starých drôtených predmetov v múzeách. Najčastejšie pracoval s pozinkovaným drôtom. Pri plastikách využíval najviac jednoduchý lineárny alebo špirálovitý výplet, pri úžitkových predmetoch viac kombinoval slučkový výplet s tradičnými ornamentálnymi prvkami, ako sú špirály, rôzne tvarované slučky, vlnovky, osmičky, srdiečka, hviezdy, kvetiny, pružinky, zvončeky, šišky a pod. Pasce na myši pletie z tvrdého oceľového drôtu, bižutériu z medeného drôtu. Hotové výrobky povrchovo neupravoval, dával prednosť prirodzenému kovovému vzhľadu materiálu. Drôty spájal výhradne viazaním a vzájomným spletaním, nepoužíval letované spoje ani bodové zvary. Pri práci si vystačil s minimálnym množstvom pracovných nástrojov – i niekoľkými druhmi klieští (štipacie, kombinované, kliešte s plochými, okrúhlymi, či kužeľovitými čeľusťami), oceľovými a drevenými kladivami a vlastnoručne zhotovenými jednoduchými pomôckami na navíjanie drôtu do pružín či rôznymi druhmi šablón na jeho tvarovanie. Práce Ladislava Mikulíka sú ozdobou viacerých muzeálnych zbierok. Najväčšiu kolekciu jeho drôtených výrobkov a figúrok vlastní Považské múzeum v Žiline, ďalšie sú v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade, v Záhorskom múzeu v Skalici a vo Vlastivednom múzeu v Považskej Bystrici. Viaceré plastiky sú i v súkromných zbierkach v Európe, Kanade a v USA. Ladislav Mikulík je aj tvorcom drôtených postavičiek do animovaného filmu Drotárska púť (Ateliér animácie Atan, 1992, réžia Helena Sláviková-Rabarová). Samostatne vystavoval roku 1994 v Záhorskej galérii v Senici a v Mestskom kultúrnom stredisku v Trenčíne a Skalici. Roku 1996 predstavil svoju tvorbu na veľkej reprezentatívnej autorskej výstave v Považskom múzeu v Žiline. Pravidelne sa zúčastňoval na mnohých kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí (Maďarsko, Rakúsko, Francúzsko, Česko). Od roku 1995 prezentoval svoje práce v rámci výstavného cyklu Premeny drôtu v Považskom múzeu v Žiline a patril k zakladateľom tradície Stretnutí drotárskych majstrov v Budatínskom zámku. Vďaka osobitej životnej i tvorivej filozofii, zmyslu pre humor a nezameniteľnému autorskému rukopisu patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasného umeleckého drotárstva. Svojou tvorbou sa právom radí medzi najoriginálnejších slovenských insitných umelcov.