meďokováčstvo

meďokováčstvo
(meďotepectvo) – remeselná špecializácia na spracovanie medených odliatkov na medený plech, z ktorého sa technikou tepania tvarovali úžitkové predmety.

Z kovov poznali ľudia ako prvú meď. Tento červený kov je vhodný na kovanie i tepanie, na suchom vzduchu sa nemení, len pozvoľna sa pokrýva na povrchu zelenou medenkou, čiže získava patinu, ktorá je vlastne uhličitanom meďnatým. Čistá meď sa rýchlo ochladzuje, taví sa pri 1 100 °C a na praktické použitie je príliš mäkká, preto sa upravuje prímesou z iných kovov. V prírode sa vyskytuje voľná alebo ako zlúčenina. Najstaršími miestami, kde bola známa, sú Cyprus, Egypt, Španielsko, neskôr aj Slovensko, Sedmohradsko, Anglicko, alpské krajiny, Taliansko. Najstaršie nálezy predmetov z medi majú malú prímes iných kovov, najčastejšie antimónu, ale aj zlata.

Zo Slovenska sa meď  vyvážala už v prehistorických dobách, najväčší rozmach však mala ťažba medi na našom území v 15. a 16. storočí. Z medi vyrábali meďotepci rôzne misky, pekáče, formy na koláče (bábovku), taniere, kanvice, hrnce, umývadlá, lavóry, vaničky a vane i zariadenia technického charakteru, ako boli stredoveké alambiky, čiže kotly na pálenie alkoholu. Vyrábali aj rôzne náradia a nástroje potrebné pri lekárenskej výrobe a plechy na pokrývanie striech najmä sakrálnych stavieb.