maliarstvo

maliarstvo
 špecializácia , ktorej výkon si  vyžaduje dokonalý manuálny prejav.

Okrem výtvarne náročných prác iluminátorov písma, maliarov kníh a obrazov, maliarov fresiek, ktoré nám dokumentujú staré inkunábuly i nástenné maľby či ich fragmenty v archeologických vykopávkach už od 9. storočia, maliari maľovali kamenársku výzdobu a neskôr štukatérsku výzdobu barokových a renesančných objektov na sakrálnych stavbách, ale i na hradoch ,zámkoch, kaštieľoch šľachty i v mešťanských domoch. Maliarstvo sa postupne zdokonaľovalo ako použitím farieb tak technikou zobrazovania, hlavne v období gotiky. Významné miesto malo maľovanie drevených tabúľ, neskôr kaziet uložených na stopoch sakrálnych i svetských objektov stredovekej architektúry, kde sa využívali vzácne temperové farby a podklady z plátkov tepaného zlata pre zvýšenie svetelného účinku. Tieto zručnosti a odborná príprava remeselníkov sa najprv sústreďovala do kláštorov a cirkevných objektov: Neskôr , hlavne v období renesancie dochádza k uvoľneniu od cirkevného vplyvu na tieto remeslá a tieto sa etablovali aj pri veľkých feudálnych panstvách a v mestách .
Postavenie maliarov v stredoveku však nebolo jednoznačné a stredoveká terminológia nerozoznávala medzi maliarmi predmetov, časti stavieb a maliarmi obrazov, ktorí sa všetci volali maliari a robili všetky tieto práce. Avšak dodávali k tomuto termínu vždy čo robí daný remeselník - či maľuje steny, okná, dvere alebo robí malé obrázky v knihách, maľuje obrazy, kompozície mytologické, biblické či niečo iné.
Maliari sa združovali v bratstvách až neskôr v cechoch. Rakúsky cisár Rudolf vydal v roku 1595 majestát podľa, ktorého maliari nie sú remeslom ,ale umením a nie cechom ale bratstvom. A tak sa oslobodím od cechovej viazanosti stalo maliarstvo slobodným umením . Maliarske bratstvá okrem vyššie spomínaných maliarov združovali aj maliari štítov, skla, knihviazačov, zlatotepcov, rezbárov i iné remeslá kde sa technika maľovania používala.
V ľudovom prostredí poznáme maľovanie stien ako funkčnú a ozdobnú úprava vnútorných stien domu. K najstarším a najrozšírenejším spôsobom patrí farbenie jasnou hlinkou, neskôr vápnom (kalenie), ktoré sa robilo dvakrát do roka, na jar a jeseň.
Od polovice 19. storočia sa aj v ľud. prostredí začalo objavovať dekoratívne maliarstvo stien. Robili ho ženy voľným ťahom prsta v mokrej hlinenej omietke, vo vrstve sadzí na stene okolo ohniska alebo maľovali ornamenty štetcom na bielom i farebnom podklade. Prevahu mali geometrické a rastlinné prvky, menej sa vyskytovali zoomorfné motívy.
Jednoduchú výzdobnú formu malo i odtláčanie farebných vzorov pomocou pečiatok zo zemiakov, repy, makovíc, obilných a kukuričných klasov, zvieracích tlapiek a handrovej lopty. Farebnú stupnicu tvorili zemité farby z rôznofarebných hlín, sivá farba namiešaná z popola a vápna, príp. i čierna zo sadze. Až neskôr sa začala používať svetlička (modridlo) používaná na pranie, ktoré ultramarínovou modrou farbou a vápnom kontrastne osviežovala žltohnedú paletu hlín. Postupne pribúdali aj hlinkové chemické práškové farby. Ornamentálnu výzdobu uplatňovali ženy na stenách izby, pitvora, kuchyne, ale hlavne na ohnisku a stenách okolo neho. Najrozvinutejšiu podobu nadobudol tento druh nástennej maľby na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, Trnavy a Skalice.
Osobitný výraz dosiahla ornamentálna výzdoba stien pecí v podtatranských obciach (Ždiar). V tejto obci ,ale i inde na Slovensku poznali aj zdobenie okolia okien zrubových stavieb dekoratívnym symetrickým umiestnením bielych plôch a čiar maľovanými vápnom. Takáto technika sa najvýraznejšie uplatnila v obci Čičmany, kde takto dekorovali celé domy.
Novšie techniky maľovania stien ako valčekové alebo pomocou šablóny vystrihnutej z tvrdého papiera sa rozšírili na území celého Slovenska po 2. svetovej vojne.
V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa v niektorých obciach na západnom Slovensku a sporadicky i v iných častiach Slovenska, bolo možné stretnúť so špecifickú výzdobou exteriérov domov- presklené časti vstupných brán domov a plochy stien v podbrániach a verandách boli dekorované maľbami krajiniek.

Významným prejavom ľudového maliarstva je maľovaný nábytok . Býval zdobený maľbou rastlinných alebo figurálnych motívov. Vyrábali ho stolári usadení v mestečkách i na dedinách. Maľovali podľa vlastných vzorov a farby varili podľa receptov, ktoré boli tajomstvom jednotlivých dielní. Nábytok zhotovovali na objednávku pre miestne obyvateľstvo, kusy vyrábané sériovo predávali na jarmokoch.

V stredoslovenských banských mestách vzniká niekedy koncom 18. storočia a masívnejšie sa rozvíja v druhej polovici 19. storočia a vrcholí v 1. pol. 20. stor. maľovanie pastierskych výjavov na papier alebo na plátno - maľovaný salaš, pastva. Bol to pás 1–3 m dlhý a 10–20 cm vysoký. Zakrýval čelo dosky, na ktorej bol rozložený betlehem. Na Vianoce sa v baníckych domácnostiach kládol do rohu izby, umiestnený bol aj v ciachovni, kde sa baníci zhromažďovali pred fáraním. Maľované salaše sú výtvarným špecifikom stredoslovenských baníckych oblasti (okolie Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice).
Špecifickým prejavom mestského maliarstva boli maľované terče, ktorých vznik súvisel so zakladaním a činnosťou streleckých spolkov v Rakúsko-Uhorsku a s tým súvisiacimi súťažami strelcov. Mnohé z nich dosahovali vynikajúce výtvarné hodnoty a obsahujú zaujímavý ikonografický materiál. Zachovali s v zbierkach viacerých múzeí. Najrozsiahlejšie kolekcie majú Mestské múzeum v Bratislave, Banské múzeum v Banskej Štiavnici a múzeum v Kežmarku. Pekné kolekcie majú múzeá v Čechách , Chorvátsku, Slovinsku a samozrejme aj v Rakúsku. Väčšinou sú z dielní profesionálnych maliarov urobené na dobrej technickej i výtvarnej úrovni.

Technika výroby:
, kolorovaná kresba, kontúrovaná maľba, kvašová maľba, lakové maliarstvo, maľba al secco, maľba na drevo, maľba na skle- vitráž, maľba na sklo- nádoby, maľba na sklo- podmaľba, maľba na textil, maľovanie farbami vysokého žiaru, nástenná maľba, olejomaľba, vypaľovanie
Nástroje:
štetec