máj

máj
(háj, hájik) – vysoký listnatý alebo ihličnatý strom s kmeňom očisteným od kôry, s korunou bez ozdôb alebo ozdobenou stuhami, šatkami, fľaškou pálenky.

Ako kultúrny jav boli máje známe už v antike. Rimania, Etruskovia a ďalšie staroveké národy dávali pred 1. májom na domy a hospodárske budovy stromčeky na ochranu pred zlými duchmi a chorobami.
V stredovekej Európe sa máje stavali najprv pred kostol, radnice a od 15. storočia ako prejav úcty a žičlivosti aj pred domy dievčat. Do polovice 16. storočia, keď zaviedli cirkevný sobáš, mal máj podľa obyčajového práva istý právny význam, bol prísľubom manželstva. V ďalšom období sa obyčaj z hľadiska formy i významu vykryštalizovala do 3 všeobecnejších podôb (s miestnymi variantmi):

a) máj staval mládenec dievčaťu, o ktoré mal vážny záujem;

b) máje spoločne stavali mládenci všetkým dievčatám, ktoré dovŕšili podľa miestneho úzu vek dospelosti;

c) máje stavali všetkým dievčatám, ale ak malo dievča svojho mládenca, jej máj sa od iných odlišoval (výzdobou, niekde mal znakovú funkciu obielený kmeň, inde odlišný druh a výška stromu). 

Stavanie májov bolo v minulosti rozšírené na celom Slovensku, a to v mesiacoch máj – júl, keď bola zeleň vo všeobecnosti (rastliny, prúty, konáre, stromy) hlavným obradovým či magickým prostriedkom, pomocou ktorého sa mala pôvodne zabezpečiť potrebná vlaha, a vlastnosti zelene sa mali preniesť na polia a lúky; niektoré rastliny mali zároveň ochrannú funkciu. Všeobecne sa obyčaje, v ktorých mala zeleň rozhodujúcu úlohu, nazývali májením a strom vo zvykoch má označenie máj (napr. svadobný stromček).

Výrazný vplyv na životnosť obyčaje stavať máje mali od 18. storočia opakované vrchnostenské zákazy v dôsledku škôd z výrubu. Na západnom Slovensku sa postupne upustilo od individuálnych májov a dodnes sa stavia už len jeden pre celú obec. V priebehu 18. – 19. storočia zanikla táto obyčaj aj v mestách, čo súviselo s odlišným vývinom tradícií kultúry. Postupne sa ustálil aj termín – na západnom a východnom Slovensku prevažuje predvečer 1. mája, na strednom Slovensku predvečer Turíc. Mládenci stavali máje v noci, často so sprievodom muzikantov. Piesňový repertoár je pomerne úzky, na celom Slovensku sú známe typy piesní „Hej, zasadil som máj zelený“; „Zoťali brezu, už ju vezú“; „Háj, devečko, háj, staváme ti máj“; „Sadíme my máje, čo nám dajú za ne“. Mládenecká slávnosť ohrávania mája sa konala týždeň alebo 2 týždne po ich postavení (ojedinele aj na druhý deň). Jej súčasťou bola obchôdzka mládencov s muzikou po domoch, kde postavili máje, tancovanie s dievčatami, spev príležitostných piesní, pohostenie a obdarovanie mládencov (naturáliami, neskôr peniazmi), hry (chorovody), súťaže, spoločná zábava. V niektorých dedinách sa pretekali v šplhaní na obecné máje, kde bola zavesená fľaša pálenky alebo šatka dievčaťa (kvôli úspešnosti si mládenci natierali chodidlá a dlane smrekovou živicou).

Na strednom a hornom Ponitrí sa do 20. storočia uchovala tradícia voľby mládeneckého kráľa (Turíce), ktorého v Klížskej doline nazývali smutným kráľom. Z tancov sa uplatňovali domáce varianty, napr. v Liptovských Sliačoch tzv. koleso, osebe, šikovná, májovnícky mládenský. Zaužívané boli sóla pre májovníckeho richtára, krčmára a pod. Záver slávnosti tvorila zábava, ktorá sa prv konala u mládeneckého richtára, dnes v kultúrnom dome.

V súčasnosti sa obyčaj stavať máje udržuje rozptýlene po celom Slovensku. Za určitý úpadok – vzhľadom na ich význam v minulosti – možno považovať novodobé stavanie májov aj pred domy malých dievčat (i dojčiat). Za máje sa mládencom platí podľa miestnych tradícií 100 – 200 korún, ktoré sa podarujú na zábavu. V niektorých oblastiach je máj (resp. viac májov) vecou prestíže dievčaťa. Črty májovníckych obyčají sa uplatňovali aj v žiackych majálesoch. Termínom máj sa označovalo aj letečko.