mágia a povery

Mágiou nazývame obrady a úkony späté s vierou v schopnosť človeka ovplyvňovať pomocou nadprirodzených síl iných ľudí, zvieratá, prírodné javy, resp. vyvolať spojenie s duchmi alebo
s bohmi.
Povery (bobony, bobonenie) - tradíciou fixované nepresné označenie pre súhrn predkresťanských predstáv a úkonov prežívajúcich v ľudovom náboženstve na základe viery.

Mágia
Termín mágia pochádza z Perzie, kde mágovia boli príslušníkmi náboženskej sekty vychádzajúcej zo Zoroastrovho učenia. Uctievali oheň a iné živly, zaoberali sa liečením, zákonodarstvom a písomníctvom.
Koncom 19. stor. anglickí evolucionisti zaviedli mágiu ako odborný termín na označenie určitej časti náboženských predstáv prírodných národov, s nimi spojených zvykov a vôbec regulácie správania. J. G. Frazer charakterizoval mágiu ako predstavu o domnelej vzájomnej závislosti javov, a to buď na princípe analógie (rovnaké vyvoláva rovnaké), alebo kontaktu. Podľa toho rozčlenil mágiu na similárnu (homeopatickú), t. j. mágiu podobnosti, a na kontaktnú, t. j. mágiu dotyku.

Napodobňovanie sa realizuje gestom, pohybom, objektom, ktoré reprezentuje svojou vlastnosťou, schopnosťou či formou želaný cieľ, a tým ho má aj privodiť. Napr. liečiteľ príslušným gestom odháňa chorobu; otec zodvihne novorodenca nad hlavu, aby narástol; dievčaťu dali do prvého kúpeľa slamu, aby malo dlhé svetlé vlasy; mladomanželom dali med, aby ich spoločný život bol sladký; mnohé práce sa začínali, keď išiel Mesiac do splnu, aby aj dielo pribúdalo ap.

Na princípe podobnosti je založená mágia počiatku. Ak sa má cieľ dosiahnuť tým, že sa vopred čo najvernejšie napodobní, používa sa spresňujúce označenie imitatívna mágia. Napríklad na východnom Slovensku na Štedrý večer gazdiná v podrepe chodila kvokajúc okolo stola, nasledovaná deťmi, aby rovnako chodila kvočka s kurencami. Keď bola suchá jar, v Gemeri nabrali dievčatá do úst vodu, prešli tri potoky a vypustili ju na uhlíky, aby privolali dážď. Pri imitácii sa niekedy používali magické figúrky.

Kontaktná mágia vychádza z predstavy, že veci, ktoré boli raz v kontakte, udržiavajú imaginárne spojenie aj potom, keď boli od seba oddelené, čo sa deje s jednou časťou, deje sa aj s druhou. Táto najvlastnejšia zložka kontaktnej mágie sa nazýva tiež parciálnou mágiou. Podľa princípu kontaktnej mágie možno preniesť vlastnosť jedného objektu na druhý dotykom, a to buď priamo, alebo prostredníctvom tretieho objektu, ktorý plní funkciu medianta. Napr. ak žena zastrčila do osiky niekoľko mužových vlasov, mal sa chvieť od túžby za ňou ako vlasy v osike; pri prvom výhone pošibali dobytok zeleným prútom, aby bol svieži; prostredníctvom rosy prenesenej z jedného poľa na druhé sa mala preniesť aj jeho úrodnosť. V praxi sa obidva princípy mágie často spájajú, predovšetkým bezprostredne kontaktujúci objekt vždy obsahuje aj prvok similárnej mágie.

Zákony mágie sa uplatňovali nielen pri realizácii úkonov, ktoré mali pomôcť dosiahnuť určitý cieľ, ale boli rešpektované aj vo forme zákazov. Napr. gravidná žena nesmela jesť zajačie mäso, lebo dieťa by malo „zajačí pysk“; pri opise cudzích rán, vredov ap. nebolo dovolené znázorňovať ich na vlastnom tele, pretože dotyčný by bol v krátkom čase rovnako postihnutý.
Iným kritériom pre triedenie mágie je cieľ, aký sa ňou sleduje. Napr. na ochranu objektu sa využíva apotropajná mágia, pri získavaní náklonnosti osoby iného pohlavia (ľúbostné čary, erotická mágia), plodnosť má zabezpečiť plodonosná mágia, prospech prosperitná mágia, úrodnosť agrárna mágia, očistu od zlých síl lustračná mágia.

Magická sila môže vzniknúť nielen ako výsledok reglementovanej ľudskej aktivity, ale je potencionálne obsiahnutá v určitých zložkách živej a neživej prírody a v produktoch ľudskej činnosti, napr. v určitých nerastoch, magických rastlinách, v rôznych zložkách zvieracieho tela, v predmetoch dennej potreby (apotropajné predmety), v ľudskej reči (zaklínanie, zariekanie, kliatba), v číslach (magické čísla), v symboloch a znakoch (apotropajné znaky). Uvedené prvky sa používali ako magické prostriedky.
Viera v mágiu vznikla v raných štádiách kultúrneho vývoja vo všetkých ľudských spoločenstvách. Odrazila sa v čaroch, obradoch, obyčajoch, premietla sa do náboženstiev a do povier pretrvávajúcich do súčasnosti.

Povery
Povery netvoria jednotný kanonizovaný systém, majú kontaminovanú podobu a často sa prelínajú s prvkami oficiálneho náboženstva. Označenie svedčí o odmietavom postoji príslušníkov oficiálneho kultu, náboženstva, ktoré sa z hľadiska svojej „pravej viery“ usilovali ľudovú vieru potlačiť, čo sa im však definitívne nikdy nepodarilo.

Z vedeckého hľadiska sú povery náboženskými formami vedomia a konania a taktiež všetky náboženské predstavy a úkony majú vlastnosti povier. Poverami je teda nielen ľudové zariekanie, zaklínanie, ale aj kresťanská modlitba, slúženie bohoslužieb akéhokoľvek náboženstva, využívanie prístupov mágie, viera v nadprirodzené sily a bytosti, ako aj používanie najrozličnejších iracionálnych praktík pri práci, liečení ap.

Na rozdiel od kanonizovaného náboženstva povery ako ľudová viera nepredstavujú ucelený systém názorov, predstáv a úkonov. Jej zložky ho však mohli tvoriť (pohanstvo) pred začatím pôsobenia kresťanstva. Povery teda existujú predovšetkým v podobe fragmentu, reliktu náboženského systému, ktorého presná podoba môže, ale nemusí byť známa, a ako izolované ojedinelé formy náboženského vedomia a konania (kult, obyčaj, obrad), ktoré nie sú spojené s ideou boha, ale len s istou predstavou o osobnej alebo neosobnej nadprirodzenej bytosti a s vierou v účinnosť iracionálnych prostriedkov.

Z etnologického hľadiska ide o živé transformované zvyšky starších náboženských predstáv, uchovaných tradíciou pre každodennú potrebu iluzórnej kompenzácie síl človeka. Majú prvky prvotných náboženstiev (animizmus, manizmus, totemizmus, šamanizmus, mágia ap.), ktoré napriek pôsobeniu oficiálnych náboženstiev prežívajú do súčasnosti.