lyžičník

Lyžičníky boli rozšírené v ľudovom prostredí v strednej a západnej Európe. Pripevňovali sa na stenu v miestnosti, kde sa varilo. Ich materiál, technika zhotovenia a výzdoba boli na Slovensku veľmi rôznorodé. Najčastejšie sa robili z dreva, menej z drôtu a najmenej z plechu.

Podľa tvaru sa vyskytovali lyžičníky debničkové (z doštičiek, lubov, prútia, zo slamy), do ktorých sa lyžice alebo varešky vkladali, ďalej to boli lyžičníky dierkové, v tvare doštičky s otvormi, do ktorých sa lyžice zastrkovali, a napokon lyžičníky poličkové alebo kombinované debničkové s dierkami.

Pri výrobe starších  závesných lyžičníkov sa  nepoužívali klince na spojenie závesnej časti a dosky s otvormi na lyžice, ale archaická technika spájania na zámok – na spodku závesnej časti bol vyrezaný zub a výrez. Zub sa po šikmom prevlečení cez dieru v doštičke vyrovnal do kolmice a tým pomerne pevne zachytil doštičku.

Lyžičníky sa zdobili rezbou, profilovaním, menej farbením. Používali sa na celom Slovensku do polovice 20. storočia.