Vyučil sa v modranskej dielni. Venoval sa výrobe tradičných tvarov majolikových výrobkov s habánskymi vzormi, najmä vyrezávaných tanierov. V roku 1959 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví keramiky, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby. Z rozprávania netere Vincenta Labaja pani Adely: "Poviem Vám, ako sa strýko stal keramikárom. Môj tato, strýko a ich ďalší 3 bratia sa narodili v chudobnej rodine drotára Adama Labaja v dedine Veľké Rovné. Keď už boli piati synovia na svete a roboty nebolo, dzedko sa rozhodli ísť skúsiť šťastie za velikú mláku. Na šífkartu založili chalupu a išli.... peniaze neposielali a z banky prišli vziať chalupu.... môjho tatu dali do učená k jednému krajčírovi, lebo bol malý... a Vincko bol veľmi šikovný.... zručný.... môj tato spomína, ako striehli na mamku, kedy minú múku, a pretekali sa v Vincom, kerý zebere sáčer skór a bude móct nanho kreslit.... (zámerne píšem tak, ako si to pamätám z rozprávania môjho tatu...) Môj tato sa vyučil krajčírom a priženil sa do Piešťan. Tam som sa narodila, tam som vyrástla. Strýko bol ako chlapec šikovný a jeho talent pravdepodobne rozpoznal miestny pán kaplán. Poslal Vincka na vlastné trovy do keramikárskej školy v Modre.... Vieme si vôbec predstaviť, ako chlapec z chudobnej rodiny odišiel ďaleko od domova do Modry? Vtedy sa z Rovného chodilo najďalej do Žiliny... aj to na bicykli.... Strýko sa vyučil, istý čas pôsobil v Ľubietovej a potom až do smrti v Modre. Mal tam svoju dielňu, neraz sme s tatom išli k nemu do Modry. Medzi tatom a strýkom bol tzv. bartrový obchod: tato mu ušil nový oblek a strýko mu urobil nejaký kus keramiky. Ja sama som od neho dostala ako promočný dar súpravu modrobielej dierkovanej keramiky: jeden veľký tanier a 6 dezertých tanierikov."