kristologický a mariánsky kult
Na vývoj sakrálneho ľudového umenia na Slovensku výrazne vplývali - popri všeobecne rozšírenej rímskokatolíckej viere - aj východné ortodoxné cirkvi a reformačné hnutia, ktoré sa tu postupne udomácnili. Christologický cyklus v ľudovej výtvarnej kultúre Slovenska zachytával všetky významné momenty zo života Ježiša Krista. Patrilo k nim napríklad Narodenie, Madona s dieťaťom, Svätý Jozef s Ježiškom, Ježiško so zemeguľou, dvanásťročný Ježiš, Ježišov krst, Kristus ako dobrý pastier, ale najmä Posledná večera. Tá sa v ľudovom prostredí asimilovala hlavne popularizáciou ikonografickej schémy podľa obrazu Leonarda da Vinci.
Kresťanstvo má na Slovensku silnú a dávnu tradíciu.
Archeologické nálezy z územia Slovenska svedčia , že tu bol silný vplyv írskej misie v 6. storočí. Na prijatie kresťanstva však museli vyzrieť vonkajšie i vnútorné spoločenské podmienky.
Tie nastali až v 9. storočí. Prvý historicky doložený kresťanský kostol na tomto území vysvätil salzburský arcibiskup Adalram už v prvej tretine 9. storočia v Nitre, ktorá bolo centrom vtedajšieho Nitrianskeho kniežatstva. Toto kniežatstvo sa neskôr stalo súčasťou Veľkej Moravy. Jeden z jeho panovníkov - ambiciózny a mocný Rastislav sa rozhodol zriadiť na území Veľkej Moravy vlastnú cirkevnú správu. Keďže u pápeža Mikuláša I. nepochodil, v roku 862 sa obrátil na byzantského cisára Michala III. Požiadal ho, aby mu poslal kňazov, ktorí by hlásali jeho ľudu kresťanskú vieru v domácom slovienskom jazyku.
Cisár jeho prosbe vyhovel. V roku 863 prišli na územie Veľkej Moravy byzantskí misionári na čele s bratmi Konštantínom a Metodom zo Solúna (dnešné Grécko).
Priniesli so sebou novú abecedu (hlaholiku), zostavenú špeciálne na tento účel. Pomocou nej preložili z latinského a gréckeho jazyka do slovienčiny cirkevné texty, vybrané časti Písma svätého a hlavné texty cirkevného a rímskeho občianskeho práva. Ich činnosť bola korunovaná úspechom - rímsky pápež Hadrián II. schválil ich misionársky postup a zároveň oficiálne uznal sloviensky jazyk za bohoslužobnú reč miestneho ľudu. Slovienčina sa tak stala po latinčine, gréčtine a hebrejčine v poradí štvrtým liturgickým jazykom na svete. Dodnes sa zachovala na severovýchodnom Slovensku v bohoslužbách rusínskeho, resp. ukrajinského obyvateľstva, ktoré vyznáva gréckokatolícku vieru. Apoštolov Slovanov - svätého Cyrila (Konštantína) a svätého Metoda vyhlásil v roku 1980 pápež Ján Pavol II. za spolupatrónov Európy. Dvojitý kríž, ktorý doniesli na územie Veľkej Moravy, a teda i dnešného Slovenska, sa stal súčasťou štátneho znaku Slovenskej republiky.
Christologický cyklus
Christianizácia Slovenska sa podstatnou mierou odrazila v živote ľudí a ich materiálnej kultúre, najmä však v sakrálnom ľudovom umení. V slovenskom ľudovom prostredí patril k všeobecne zobrazovaným postavám kresťanského náboženstva Ježiš Kristus.
Jeho spodobovanie vo všetkých možných podobách sa vyskytovalo najmä u rímskych katolíkov, ktorí tvoria aj teraz prevažnú väčšinu obyvateľov súčasného Slovenska. Kalvínsky protestantizmus, rozšírený na južnom Slovensku v období protireformácie, odmietal nielen trojrozmerné ale aj plošné figurálne umenie, pokiaľ nebolo súčasťou architektúry alebo vnútorného zariadenia kostolov.
Na východnom Slovensku sa popri západnom katolicizme vyskytoval aj východný kresťanský kult - gréckokatolícke a pravoslávne vierovyznanie. Preto bol pre túto oblasť príznačný predovšetkým plošný zobrazovací prejav na úkor sochárskej figurálnej tvorby.
Na severnom a v časti stredného Slovenska sa stretal katolicizmus s luteránskym protestantizmom. Tam zase prevažovalo spodobovanie Ježiša Krista a najsvätejšej Trojice nad mariánskym kultom a kultom svätcov.
Pre oblasť juhozápadného Slovenska bola pri ich zobrazovaní typická tvarová rôznorodosť, vyjadrovaná plošne i priestorovo. Do značnej miery bola determinovaná protireformáciou a intenzívnymi stykmi s habsburgskou Viedňou.
Z uvedeného je zrejmé, že na vývoj sakrálneho ľudového umenia na Slovensku výrazne vplývali - popri všeobecne rozšírenej rímskokatolíckej viere - aj východné ortodoxné cirkvi a reformačné hnutia, ktoré sa tu postupne udomácnili.
Christologický cyklus v ľudovej výtvarnej kultúre Slovenska zachytával všetky významné momenty zo života Ježiša Krista. Patrilo k nim napríklad Narodenie, Madona s dieťaťom, svätý Jozef s Ježiškom, Ježiško so zemeguľou, dvanásťročný Ježiš, Ježišov krst, Kristus ako dobrý pastier, ale najmä Posledná večera. Tá sa v ľudovom prostredí asimilovala hlavne popularizáciou ikonografickej schémy podľa obrazu Leonarda da Vinci. Rozšírenie motívu Krista pod krížom poukazovalo na vzťahy obyvateľov Slovenska s poľskými pútnickými miestami, patriacimi pred rokom 1918 do Rakúsko-Uhorska.
Súčasťou christologického cyklu bol i výjav Bolestného, resp. trpiaceho Krista - Vir dolorum, ako aj Veraikon - postava svätej Veroniky s obrazom Kristovej podoby, odtlačenej do ňou podaného rúška. K najrozšírenejším momentom cyklu patril motív Kristovho ukrižovania a Piety v podobe Panny Márie, niekedy i Sedembolestnej, s mŕtvym Kristom v náručí. Nechýbali ani motívy Božieho hrobu, Zmŕtvychvstania, Božského srdca a Svätej Trojice.
Spomedzi výtvarných druhov sa veľkej obľube tešili najmä plastiky. V živote prostého slovenského ľudu plnili významnú kultovo-apotropajnú funkciu. Chránili dom, jeho obyvateľov, hospodárstvo i celú miestnu komunitu pred nepriaznivými vplyvmi. Umiestnené bývali predovšetkým vo výklenkoch na priečelí alebo štíte domov, v interiéri na domácom oltáriku v kultovom rohu izby, ďalej v interiéroch kostolov, v kaplnkách a božích mukách.
Božie muky vznikali na území Slovenska od stredoveku ako pamätníky šťastných i tragických udalostí v živote dediny i jednotlivcov.
Osobitné miesto zaujímali medzi plastikami christologického cyklu betlehemské figúrky spodobujúce motív Božieho narodenia. K zľudoveniu betlehemov prispeli reformy cisára Jozefa II. z konca 18. storočia, ktoré vyhlásili stavanie betlehemov v kostoloch za nedôstojné cirkvi. Preto si ich ľudia začali umiestňovať do svojich domácností cez vianočné obdobie. Je zaujímavé, že tvorcami mnohých betlehemov boli medzi iným aj baníci. Prispela k tomu ich manuálna zručnosť a znalosť spôsobov opracovávania dreva, získaná pri baníckej práci. No spôsobila to aj snaha zanechať po sebe niečo hmatateľné, čo nadobúdalo zvláštnu dimenziu práve pri ich ťažkom a životu nebezpečnom zamestnaní.
Autori sakrálnych plastík, vyskytujúcich sa v ľudovom prostredí, pochádzali z rôznych vrstiev obyvateľstva. Nepoznáme ich mená, zostali pre nás navždy anonymní. Spoznávať ich môžeme iba podľa diela, ktoré nám zachovali.
Na ich tvorbu vplývali interiéry miestnych kostolov a kaplniek, ako aj rôzne pútnické miesta a nepriamo tiež grafiky, ktoré produkovali domáce tlačiarne. Napriek tomu, že v slovenskej ľudovej plastike badať vplyvy pútnických miest, rezbárskych škôl a dielní, ktoré ju námetovo i po formálnej stránke určovali, predsa je javom viac-menej individuálnym. Najväčšia jej závislosť je badateľná na soškách, ktoré si ľudia donášali z pútnických miest. Ich tvorcovia sa snažili o čo najvernejšie spodobenie predmetného výjavu. V záujme predaja schopnosti ich vyrábali sériovým spôsobom.
Na jednej strane si tvorcovia zjednodušovali prácu sústredením sa na podstatné znaky, ktorými bolo základné gesto, celkový vzhľad a typické atribúty. Na strane druhej zvýrazňovali určité ozdoby, ktoré boli na origináli sekundárne. Tieto sošky boli síce remeselne zhotovené kvalitne, ale z hľadiska výtvarného pôsobenia bola ich hodnota dosť nízka.
Tvorcovia druhej skupiny sošiek žili v prostredí, pre ktoré tvorili, a preto sa prispôsobovali jeho požiadavkám. Často boli viac roľníkmi, pastiermi a baníkmi ako remeselníkmi. Vyrezávaním z dreva si privyrábali na svoje živobytie. Ich diela vznikali na objednávku i z vlastného popudu. Aj na nich bola badateľná istá závislosť na predlohe, ale nebola taká výrazná ako pri púťových soškách. Po remeselnej stránke boli tieto sošky pomerne dobre vypracované, ale podstatne zjednodušené na hlavné znaky.
Charakter ľudového umenia mali najmä spôsobom rezby, ako aj nedotvorenosťou použitého materiálu - spodobovanie ľudského tela redukovali na základné schémy. Najpôsobivejšiu skupinku tvoria sošky, ktoré vyrobili samoukovia pre vlastnú potrebu, prípadne pre blízke okolie. Touto tvorbou uspokojovali svoje umelecké predstavy. Preto boli ich práce poznačené vrúcnosťou a výrazovosťou. Ich obrazotvornosť často nahrádzala nedokonalosť rezby alebo neznalosť anatómie ľudského tela, schematickú rezbu a farebnú abstrakciu.
Námety, ktoré tieto naivne pôsobiace plastiky spodobovali, poznali ich tvorcovia nielen z predlôh, ale aj z reálneho života. A práve vďaka vnútornému precíteniu spodobovaných výjavov je ich estetické pôsobenie také sugestívne. Sakrálne drevené sošky christologického cyklu prezentované na výstave pochádzajú z 18. až polovice 20. storočia z územia celého Slovenska.
Vyrezávané formy pre ľudové tlače
Osobitnú kolekciu predstavujú vzácne drevené formy - štočky z 18. storočia. Tieto remeselne skutočne dokonale vyrezané dielka slúžili na mechanické grafické rozmnožovanie obrazu tlačou z výšky. Rozšírenie a udomácnenie grafiky ako reprodukčnej techniky medzi ľudovými vrstvami súviselo s kníhtlačou.
Prvá kniha bola na Slovensku vytlačená roku 1573. Spomedzi grafických reprodukčných techník sa na území Slovenska v priebehu 17. a 18. storočia udomácnil predovšetkým drevorez a drevoryt. Najstaršie ilustrácie zhotovené z drevorezov nadväzovali na západoeurópske vzory. Vyrábali sa podľa štočkov kupovaných v nemeckých tlačiarenských centrách. Neskôr ich zhotovovali domáci rytci, pôsobiaci pri väčších tlačiarňach, a to podľa obľúbených predlôh, ktoré zjednodušovali a ornamentalizovali.
Farebnosť sa dosahovala ručným kolorovaním odtlačkov - nebolo to však všeobecne rozšírené. Podstatne viac sa zachovalo čiernobielych grafík. Vidiecke tlačiarne, ktoré tlačili grafické drevorezové listy pre široké ľudové vrstvy, dávali niekedy zhotovovať nové formy rytcom medovníkových foriem. A tak sa do niektorých grafických listov preniesli isté prvky z medovníkov.
Obrázky svätých – maľby na sklo
Koncom 18. storočia, no hlavne v priebehu 19. storočia začali nástennú grafiku nahrádzať cenovo prístupnejšie obrázky maľované na skle. Na Slovensku sa rozšírili pod vplyvom malieb pochádzajúcich z Moravy, Sliezska, Rakúska a Bavorska.
Vznikali podľa predlohy - zväčša prekreslením dobových drevorytov a grafík, o čom svedčí podobnosť tematiky, ako aj fakt, že niektoré grafické kompozície sa nachádzali na maľovaných obrázkoch v zrkadlovej podobe. Obrazy na skle zhotovovali zruční jednotlivci po dedinách v blízkosti sklárskych hút, prípadne i celé rodiny, ktorých členovia sa špecializovali na jednotlivé pracovné úkony. Rozvoju tohto špecifického druhu ľudovej maľby napomáhal i dostatok tabuľového skla, ktoré vyrábali početné slovenské sklárne.
Technológia maľby na skle mala svoje pravidlá - pod sklo si maliar podložil predlohu a podľa nej obkreslil kontúry hlavného výjavu. Po ich uschnutí vymaľoval detaily tvárí, potom väčšie plochy a na záver pozadie. Pri práci používal práškové farby riedené vodou a ako spojivo vajcový žĺtok, prípadne kasein vyrobený z mlieka, resp. zo syra.
Na západnom Slovensku sa maľba obrázkov na skle ujala až od polovice 19. storočia a mala tam - na rozdiel od anonymných ľudových tvorcov na severnom, strednom a východnom Slovensku - charakter autorský, čo výrazne ovplyvnilo jej vzhľad. Vo všeobecnosti mali slovenské obrázky na skle výrazné špecifické črty, ktoré ich odlišujú od tvorby okolitých národov. Patria k nim rukopisy jednotlivých autorských okruhov, zvláštnosti detailov kresby hlavných výjavov, ako aj používanie čistých nelomených farieb. Osobité druhy rastlinných ornamentov, ktoré spravidla vypĺňali pozadie, patria jednoznačne k najvlastnejším slovenským prínosom do obrázkov na skle.
V pôvodnom ľudovom prostredí plnili maľované obrázky predovšetkým kultovo-ochrannú funkciu. Zavesené bývali spravidla v kultovom kúte, kde tvorili vizuálnu dominantu izby. Niekde dotvárali atmosféru prícestných kaplniek a dedinských kostolíkov. Rozširovali ich podomoví obchodníci, prípadne sa kupovali na púťach a jarmokoch.
Koncom 19. storočia ich začali postupne nahrádzať farebné litografie reprodukujúce najrozmanitejšie náboženské výjavy. Postupne celkom vytlačili z ľudového interiéru pôvodné obrazy maľované na skle, podobne ako sériovo vyrábané porcelánové a sadrové sošky nahradili ručne vyrezávané a polychrómované drevené plastiky. Svet sa neustále vyvíjal a zdokonaľoval a Slovensko pritom nestálo bokom. Správalo sa ako osobitá, ale pritom integrálna súčasť modernej Európy.
Kult Panny Márie v ľudovom výtvarnom prejave
Kult Panny Márie patrí ku základným zložkám katolicizmu. Na Slovensku bol značne rozšírený medzi ľudovými vrstvami rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho vierovyznania. Vychádzal z oficiálne uznanej kresťanskej tradície, na základe ktorej bola Panna Mária vyhlásená za Matka Božiu, Bohorodičku, ktorá porodila Ježiša Krista z nepoškvrneného počatia. V katolíckej cirkvi dlho trvali diskuzi o tom či aj samotná Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Od 8. decembra 1854 kedy pápež Pius IX. vydal encykliku Ineffabilis Deus a tak ukončil tieto diskusie dogmou , ktorá tvrdí : „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.”
V ľudovom prostredí vystupovala predovšetkým ako ochrankyňa rodiny, zdravia, ako najvyššie postavená, milosrdná orodovníčka za ľudí pred samotným Bohom. Na území Slovenska sa tešila veľkej obľube. Bolo jej zasvätených veľa kostolov. Jej vplyv sa zrkadlil v svätení mnohých mariánskych sviatkov.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa napríklad rozšírilo uctievanie Lourdského zázraku, ktoré sa svätilo 11. februára. Na počesť Panny Márie Lourdskej sa v niektorých slovenských kostoloch, alebo vedľa nich, stavali imitácie jaskýň spodobujúce miesto zjavenia v Lourdoch. Na kalendár mariánskych sviatkov nadväzovali i dátumy pútí. Konali sa v bohato navštevovaných pútnických centrách, založených na legendách o zázračných zjaveniach a uzdraveniach. Ich dôležitosť vzrástla v protireformačnom období v 17. a 18. storočí.
Mariánsky kult vtedy pevne zakotvil v ľudovej viere a zároveň zohral významnú úlohu v procese utvárania ľudovej predstavivosti a obrazotvornosti. Od 18. storočia sa výrazne premietol do rozvoja sakrálneho rezbárstva (sošky), maliarstva (obrazy maľované na skle), sériovej produkcie drevorezov, náboženských tlačí, porcelánových sošiek, olejotlačových obrazov.
Mariánske farby - modrá a biela - sa ako farby nevinnosti, panenstva a zbožnosti objavovali na krojoch, výšivkách a zásterách, ktoré sa nosili pri príležitosti mariánskych sviatkov. Postava Panny Márie našla svoj odraz aj v mariánskych piesňach, ľudovom divadle ap. Pútnické miesta často súviseli s povesťami o rôznych zázrakoch a uzdraveniach. Na ich pamiatku boli postavené kaplnky a kostoly.
Celonárodné pútnické miesta sa nachádzali v Šaštíne, Marianke, Banskej Štiavnici, na Starých Horách a na Mariánskej Hore v Levoči. Navštevované tiež boli menšie púte regionálneho významu. Pútnici zo Slovenska chodili aj do susedných krajín, napríklad do Rakúska (Mariazellu), Poľska (Czenstochowej), do Maďarska, Čiech, na Moravu, Zakarpatskú Ukrajinu ap.
Najväčší počet pútí sa konal od mája do konca júna a potom - vzhľadom na žatevné práce - od polovice augusta do polovice októbra. Na púte sa chodievalo spravidla pešo, niekedy aj s vozmi na batožinu a stravu. K typickým znakom sprievodu patrili liturgické predmety, konkrétne mariánske zástavy, kríže, obrazy. Po návrate domov obdarovávali pútnici svojich príbuzných drobnými púťovými darčekmi, devocionáliami atď. Púte mali okrem hlavnej náboženskej funkcie, dotváranej radom cirkevných úkonov, významné postavenie aj v oblasti spoločenského a kultúrneho života lokálneho spoločenstva. Významne tiež ovplyvňovali obchodný ruch v pútnických strediskách. Zároveň podmieňovali intenzívne medzilokálne, medziregionálne, ale aj medzietnické kontakty.
Panna Mária sa stala patrónkou mnohých krajín, napríklad Rakúska a Uhorska. Na Slovensku, ktoré ešte v minulom storočí územne predstavovalo šestinu Uhorska, nachádzala sa asi tretina všetkých uhorských pútnických miest.
Pútnické centrá šírili kult zázračných mariánskych sošiek po celom Slovensku. Plastiky Panny Márie boli frekventované najmä u katolíckeho obyvateľstva na západnom Slovensku s početnými pútnickými strediskami, na severovýchodnom Slovensku a v blízkosti banských miest. Protestantizmus a pravoslávie dogmy o nepoškvrnenom počatí a nanebovzatí Matky Božej odmietli, čo sa odrazilo aj v sakrálnom ľudovom umení.
Mnohé pútnické miesta ovplyvnili mariánsky kult sprostredkovane. Aj keď ich pútnici zo Slovenska navštívili iba zriedka, odrazil sa ich vplyv na tvorbe sakrálneho ľudového umenia. Značný bol vplyv Mariazellskej madony s dieťaťom z rakúskeho mesta Mariazell, ako aj Loretánskej barokovej madony s dieťaťom z rímskokatolíckeho kostola svätého Lorenza vo Viedni. Lourdská Panna Mária zase vďačila za svoje veľké rozšírenie na Slovensku porcelánovým soškám z konca 19. a začiatku 20. storočia.
Na miestach, kde protireformačný kult Panny Márie nadviazal na staršie miestne tradície, obyčajne súvisel s uctievaním Panny Márie alebo Madony s dieťaťom, ktoré boli stvárnené do gotickej alebo renesančnej podoby. V lokalitách, kde vznikali nové centrá, alebo staré dostávali novú náplň, súvisel tento kult s uctievaním Madony alebo Piety stvárnenej barokovo alebo rokokovo, prípadne barokovo pretvorenej do staršej podoby. A tieto gotické, renesančné, barokové i rokokové sochy, ktoré obyčajne pochádzali z dielní majstrov žijúcich na Slovensku, stali sa znakmi zázrakov a slávy patričných pútnických centier. Mnohokrát slúžili ako predlohy pre tvorbu ľudových umelcov i práce remeselníckych dielní. Oblasťou tohto kultu, a často aj oblasťou jeho proveniencie, bolo juhozápadné Slovensko s pútnickými strediskami: Marianka, Šaštín, Trnava, Bratislava, Nitra, Topoľčany, Rajecká Lesná, Višňové.
Severozápadné Slovensko, ktoré bolo výrazne katolícke, gravitovalo k pútnickým centrám ležiacim v južnom Poľsku. Na strednom Slovensku bol tento kult rozšírený v okolí banských miest, a to najmä Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice a Kremnice, s pútnickým centrom v Starých Horách a v Hronskom Beňadiku.
V baníckych oblastiach uctievali Pannu Máriu aj ako ochrankyňu baníkov a baníckej práce. Marianka známa tiež ako Mariatál patrila medzi najstaršie mariánske pútnické centrá v bývalom Uhorsku. Jej slávna Madona s dieťaťom bola pôvodne gotická plastika, no v rokoch 1611 - 1628 ju prepracovali. Umiestnená bola na hlavnom oltári rímskokatolíckeho kostola Narodenia Panny Márie.
Pieta ako námet pre ľudových tvorcov
Pieta, čiže zobrazenie Panny Márie v mŕtvym Kristom v náručí, sa v kostoloch na pútnických miestach vyskytovala síce menej často, ale jej pôsobenie bolo veľmi intenzívne.
Medzi najznámejšie patrila pieta zo Šaštína - neskorogotická, resp. renesančná oltárna socha zo začiatku 16. storočia.
Známy bol tiež topoľčiansky typ piety, ktorého vzorom bol oltárny obraz, prípadne typ nitriansky utvorený podľa vzoru sochy z kaplnky v starobylej Nitre. Prototypy rozširované grafickými predlohami stvárňovali remeselníci, ľudoví umelci i amatéri do dreva, kameňa a hliny. Pieta patrila tiež k obľúbeným námetom, drevorezov a obrazov na skle.
Veľmi obľúbené bolo znázorňovanie samotnej Panny Márie, často krát v podobe Immacutaty, čiže Nepoškvrnenej. Kompozične náročnejší motív Zasnúbenia Panny Márie sa pomerne hodne vyskytoval na maľbách na skle.
Prostému ľudu bolo blízke spodobovanie výjavov, ako svätá Anna - Máriina matka - učí malú Máriu z otvorenej knihy, ďalej Madony s dieťaťom prípadne Svätej rodiny, ktoré evokovali prosté materské či rodičovské starosti a radosti. Aj motív piety pripomínal ľuďom utrpenie každodenného života, preto bol tak často spodobovaný.
Veľkej obľube sa tešila Sedembolestná Panna Mária so siedmimi mečmi - bolesťami, prebodávajúcimi jej srdce. Sedembolestná Panna Mária sa napokon stala patrónkou Slovenska.
