krajčírstvo
Ako samostatné remeslo sa krajčírstvo vyčlenilo v 13. a 14. storočí, keď sa začali objavovať prvé zmienky o krajčíroch. V 15. storočí vznikali prvé cechy (Banská Štiavnica 1446, Košice 1457, Bratislava, Bardejov 1459, Krupina 1462). Podľa druhu vyrábaného odevu a zväčša i národnosti majstra sa krajčírstvo delilo na niektorých miestach na uhorské a nemecké. Do 17. storočia sa koncentrovalo v slobodných kráľovských a banských mestách, v 17. a 18. storočí vo výraznej miere preniklo do zemepanských a poľnohospodárskych mestečiek, v 18. a 19. storočí aj do dedinského prostredia. Roku 1828 bolo najviac dielní v Bratislave (180) a Košiciach (57). Roku 1890 bolo v slovenských župách 5 315 krajčírskych dielní, 8,3 % zo všetkých remeselných dielní. Krajčírstvo prežívalo v rokoch 1890 – 1910 sústavný rozvoj, ktorý sa prejavil v raste počtu dielní (1900 – 6 637, 1910 – 8 617 dielní) a v zvýšení podielu a vo Zvolenskej župe, potom v Nitrianskej, Bratislavskej, Komárňanskej a Trenčiakrajčírstiev na celkovom počte dielní (1910 na 11,7 %). Nadpriemerný bol podiel dielní v Turčianskej nskej župe.
Okrem remeselných krajčírstiev existovalo aj šitie a vyšívanie bielej i posteľnej bielizne a bytového textilu, ktoré vykonávali takmer výhradne ženy (švački). Roku 1890 bolo v slovenských župách 3 316 šijacích dielní, 1900 – 3 445 a 1910 – 3 891 dielní (tvorili 5 – 5,3 % zo všetkých dielní). Najhustejšie sa vyskytovali v Bratislavskej, Ostrihomskej, Novohradskej a Gemerskej župe, slabý výskyt bol v Hontianskej, Turčianskej, Oravskej a Šarišskej župe.
Rozvoj krajčírstiev ovplyvnil v 19. storočí vynález šijacieho stroja. Koncom 19. storočia sa rozšíril v remeselných dielňach a v prvých desaťročiach 20. storočia aj v domácnostiach. V 19. storočí sa krajčírstvo špecializovalo na mužské, ženské a na šitie bielizne. Roku 1930 bolo na Slovensku 3 861 mužských krajčírstiev zamestnávajúcich 7 476 pomocníkov a učňov a 1 963 dámskych krajčírstiev so 4 301 zamestnanými osobami. V 30. rokoch minulého storočia bolo založených viacero podnikov na výrobu konfekčného odevu (Rolný, Nehera a Magura), ktoré postupne zatláčali remeselné krajčírstvo. Krajčíri naďalej šili ľudové odevy a odevy pre stredné vrstvy, zatiaľ čo robotnícke vrstvy si začali osvojovať konfekčný odev, ktorý sa rozširoval prostredníctvom jednak obchodnej siete, jednak agentov. Po zákaze remeselného podnikania roku 1948 sa krajčíri združovali do družstiev. Prvé družstvá vznikli ešte pred rokom 1918, ale najmä po roku 1918, no ich hlavnou úlohou bolo šitie odevov pre verejné potreby (armádu, ústavy). Šitie ľudového odevu, najmä ženského, ojedinele pretrvalo aj po roku 1948 v remeselnej výrobe, ale prevažne sa dialo podomácky.
Patrónom krajčírov bol sv. Ján Krstiteľ.
