kožušníctvo

kožušníctvo
(grznárstvo, blanárstvo, kušnierstvo) – remeslo alebo domácka výroba zaoberajúca sa spracovaním kožušín.

Kožušníctvo patrilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku vôbec a doklad o košickom kožušníckom cechu z roku 1307 je najstaršou zmienkou o remeselníckom cechu na Slovensku vôbec. Do konca 18. storočia je doložených 80 kožušníckych cechov, rovnomerne rozšírených na celom území Slovenska.

Patrónom kožušníkov je sv. Ján Krstiteľ, ktorého zobrazovali odetého do zvieracich koží, s baránkom na rukách a so zástavou s krížom.

Kožušníci vyrábali kožušiny z oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov a zhotovovali z nich vrchné oblečenie, podšívky, časti odevov aj pokrývky hlavy. Kožušnícke odevné časti patrili k najdrahším kusom oblečenia, preto sa s nimi možno často stretnúť v testamentoch a pozostalostných súpisoch. Kožušníci šili kožušinové vesty bez rukávov, kožuchy siahajúce do pása, po kolená i po členky, kožuchy pramované a s veľkými goliermi, veľké bundy a mentieky obtiahnuté súknom, zriedkavejšie i rukavice a prikrývky. Vyrábali si aj kožu potrebnú na obšívanie a zdobenie kožuchov (irchu), ovládali tiež farbenie rôznymi farbivami. Pre dedinského konzumenta používali prevažne ovčie kožušiny, pôvodne v prírodnej farbe. Od druhej polovice 19. storočia sa však aj v ľudovom odeve začali objavovať kožuchy zafarbené nahnedo.

Kožušníci zhotovovali jednotlivé druhy kožuchov podľa požiadaviek spotrebiteľov a vytvárali dekor zodpovedajúci regionálnym typom a variantom ľudového odevu. Najmä dekor bol odlišujúcim prvkom jednotlivých regiónov, ba i kožušníckych dielní. Kožuchy sa lemovali rôznofarebnými, hladkými, prepletanými alebo čipkovite presekávanými irchami, z kožených rôznofarebných motívov sa vytvárali na chrbte, predných dieloch a rukávoch jednoduché i bohaté kompozície, prípadne sa vyšívali pestrofarebnou vlnou, hodvábom, bavlnou. Väčšina kožušníkov na Slovensku pracovala len pre svoje najbližšie okolie. Iba Liptovský Mikuláš sa v 70. – 80. rokoch 19. storočia rozvinul na významnejšie kožiarske a kožušnícke centrum. Už od polovice 19. storočia tu šili kožuchy aj na objednávku uhorského štátu (železničiarske). Mošovskí kožušníci v Turci pravidelne vyvážali väčšie množstvá veľkých jednoduchých bielych kožuchov prostredníctvom priekupníkov do Haliče.

V snahe získať zákazníkov i medzi obyvateľmi miest prispôsobovali kožušníci od začiatku 20. storočia výrobu mestskej móde strihmi a módnymi odevnými doplnkami (čiapky, rukavice, rukávniky). Uplatňovaním tradičných prvkov, najmä vo výzdobe (výšivka, aplikácia kožou), sa usilovali tvoriť a reklamou propagovať tzv. slovenskú módu, slovenské kožuchy, čím si získali úspech medzi mestskými zákazníkmi na Slovensku i v Česku, na výstavách a veľtrhoch. To podnietilo výrobu slovenských kožuchov v 30. rokoch 20. storočia i v Liptovskom Mikuláši, ktorá sa obnovila o 30 rokov neskôr v tamojšej veľkovýrobe. Súčasne začal individuálnu výrobu týchto kožuchov a kožúškov aj ÚĽUV.