kováč

kováč
– remeselník spracúvajúci železo kovaním a ovládajúci aj podkúvanie. 

Kováč kul kov za tepla pomocou kováčskych nástrojov vo vyhni.

Kováčstvo patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie remeslá. Podľa historického zaradenia, právneho a spoločenského postavenia, zamerania a funkcie sa kováči delili na cechových a tzv. fušerov (mimo cechov); remeselníkov živnostníkov a domácich výrobcov; dedinských a mestských; obecných a panských (dvorských, majerských); samostatných (na voľnej nohe); kováčov roľníkov a roľníkov kováčov; vyučených, zaučených a samoukov; vozových, kočových, pluhových; kováčov podkúvačov, kováčov mláťačkárov a podobne. Každý kováč musel ovládať široký okruh výroby, avšak podľa potreby či osobných vlastností a pod vplyvom prostredia sa vypracoval v určitom zameraní, ktoré ho obyčajne pozdvihlo v očiach verejnosti. Získavanie kvalifikácie v kategórii kováčskych remeselníkov malo pomerne ustálený vonkajší rámec s určitými prejavmi štátnych zásahov a pozostatkov starých cechových praktík. Tu sa najviac prejavoval pocit osobitosti a výlučnosti zamestnania a spoločenského postavenia v roľníckej spoločnosti. Pracovný deň kováča vyplýval z charakteru výroby na objednávku, pritom sa však vždy a všade uprednostňovalo podkúvanie a opravy poľnohospodárskeho náradia, ktoré nestrpeli odklad. V spôsobe odbytu výrobkov sa u kováčov prejavovali niektoré prvky naturálnej výmeny, odpracovania protislužbou, pričom však prevládali peňažné vzťahy. Pre dobrú znalosť koní vykonávali viacerí kováči aj povolanie ľudových zverolekárov, tzv. kuršmitov. Využili to aj ústredné úrady, ktoré koncom 18. storočia usporadúvali pre schopných kováčskych tovarišov aj zverolekárske kurzy. O zdravotnú radu a pomoc sa na kováčov obracali aj ľudia. Osoba kováča bola na spoločenskom rebríčku lokálneho spoločenstva na vrchných pozíciách, všeobecne vážená a titulovaná v prevažnej väčšine „pán majster“, s príslušnými prejavmi pozornosti i úcty.

Materiál: