košikárstvo

košikárstvo
– výroba a predaj predmetov upletených z prútia, lubov, z koreňov drevín, prípadne zo slamy alebo z kukuričného šúpolia.

Vyvinulo sa z využívania rôznych prírodných pletív, z ktorých sa pletením zhotovovali predmety pre vlastnú potrebu. V priebehu storočí prerástlo úzky rámec výroby pre vlastnú potrebu, stalo sa domácou výrobou a ojedinele sa rozvinulo i do remesla (cech košikárov – vietor, fabricans cophinorum – vznikol v 17. storočí v Pukanci). Na vyššiu úroveň ho pozdvihli košikárske školy (prvá bola založená v Beluši) a družstvá, ktoré vznikali najmä od 80. rokov 19. storočia. Najväčší rozmach zaznamenalo košikárstvo na prelome 19. a 20. storočia. Podľa uhorských štatistík bolo na Slovensku zaevidovaných do 270 kvalifikovaných a vyše tisíc domácich nekvalifikovaných výrobcov prúteného tovaru. Stagnácia priemyslu na začiatku 20. storočia viedla väčšinu obyvateľov k orientácii na prácu v poľnohospodárstve, no košikárstvo ako vedľajšie zamestnanie bolo veľkou finančnou pomocou. Výrobou pre trh sa zaoberalo v rokoch 1884 a 1930 okolo 2 000 osôb. Od 19. storočia, keď sa začala rozvíjať výrobná špecializácia, venovali sa košikárstvu celé rodiny, resp. celá dedina.

Odbyt výrobkov sa zabezpečoval odpredajom na trhoch, jarmokoch, podomovými obchodníkmi a prostredníctvom priekupníkov. Úroveň remeselnej výroby dosiahlo košikárstvo len v oblasti spracúvania vŕbového prútia. Absolventi košikárskych škôl a dielní získavali živnostenské oprávnenie. Po zrušení týchto dielní v 50. rokoch 20. storočia táto forma košikárskej výroby zanikla. Nahradila ju výroba pre ÚĽUV alebo pre výrobné družstvá.

Na Slovensku bolo najrozšírenejšie košikárstvo spracovávajúce vŕbové prútie. Podľa jeho druhu sa delí na výrobu z nešľachteného (nelúpaného) a šľachteného (vareného, lúpaného alebo štiepaného) prútia. Rezalo sa vždy vo vegetačnom období, keď obsahovalo dostatok miazgy a ľahko sa lúpalo. V povegetačnom období sa muselo vŕbové prútie variť, aby sa kôra bez ťažkostí odlúpila. Prútie sa získavalo v dvoch farebných odtieňoch: biele a po varení hnedasté. Nešľachtené zelené prútie sa používalo na výrobu rôznych druhov a veľkostí košov a ďalších výrobkov určených pre poľnohospodárske účely (koše a opálky na zemiaky, trávu, ovocie, rybárske vrše a chlopáky, košiny, klonky, lesy, steny, ploty, koše na demižóny a podobne). Výrobky z lúpaného prútia sa odlišovali od predmetov z nelúpaného prútia precíznym a dôkladným spracovaním.

Šľachtené druhy vŕb (ľudovo nazývané amerikana, viminálka, konopina) sa rozšírili a začali používať v polovici 50. rokov 20. storočia zásluhou košikárskeho družstva v Seredi, kde sa roku 1949 premiestnilo košikárske a predajné družstvo z Trnavy, založené roku 1947 ÚĽUV-om. Družstvo po preskúmaní možností pestovať prútie v okolí Serede sa zaslúžilo o vydanie vyhlášky o ošetrovaní prútnikov a pre vlastnú potrebu vysadilo 50 ha šľachtenej vŕby. Podobne pracovalo družstvo v Novom Meste nad Váhom. ÚĽUV po vyčlenení družstiev z jeho sféry začalo spolupracovať s jednotlivcami. Lúpané prútie sa používalo na výrobu košov na bielizeň, nákupných košov, nábytku, podnosov, košíkov na príbory atď.

Košikári uplatňovali rôzne techniky: opletanie osnovnej kostry zväčša z hrubších prútov teptenšími (známe na celom území Slovensko), techniku ťahania (Spiš – Lacková a okolie; Šariš – Bardejov a okolie).

Významnými centrami tradičného spracúvania vŕbového prútia na západnom Slovensku boli obce ležiace v povodí Váhu (Bojničky, Sereď, Orlové, Šintava, Bešeňov, Váhovce, Chotín, Ilava atď.), strediskom boli aj Hlohovec, Nesvady, Kolárovo, Beluša. Stredné Slovensko reprezentovali Podbiel, Likavka, Brvnište a ďalšie. Na východnom Slovensku boli dôležitými strediskami obce Lacková a Bardejov, Seňa, Zborov, Rad, Soľnička. V tejto oblasti sa venovalo výrobe zo zeleného a z lúpaného prútia ešte v 50. a 60. rokoch 20. storočia v značnej miere rómske obyvateľstvo (Nacina Ves).

Košikárska výroba z lubov sa regionálne odlišovala tvarmi košov. Lubové koše sa plietli na Považí (Dolná Súča, Omšenie), na Kysuciach (Lutiše), v hornej Nitre (Lazany), v Liptove (Stankovany, Malé Borové), na Orave (Chlebnice), na Spiši (Podolínec, Nižné Ružbachy), v Šariši (Mokroluh, Bogliarka), v Honte (Pliešovce, Litava), Novohrade (Stredné Plachtince) a Gemeri (Tisovec, Hrušov, Striežovce).

Koše z korienkov sa zhotovovali predovšetkým na západe Slovenska v oblasti Malých Karpát (Borský Jur, Závod, Studienka). Výroba z ľahko štiepateľných, vláčnych a pevných korienkov borovice, agátu, smreka, borievky, jedle atď. bola rozšírená i na Kysuciach (Skalité), Záhorí, v Liptove, na Orave (Zázrivá), v Šariši (Zlaté, Radoma, okolie Bardejova) a v Zemplíne. Tenké korienky sa len upravili, hrubšie sa štiepali na luby. Pri pletení sa prút korienka viedol horizontálnym smerom a špirálovito sa okrúcal tenkým korienkovým lubom, ktorý sa zachytával o predchádzajúci rad.

Okrem prútia, lubov a korienkov sa na výrobu košov používala v menšej miere aj slama (slamienkarstvo) a kukuričné šúpolie. Na zhotovovanie pletených rohoží a tašiek, ktoré možno zaradiť medzi košikárske výrobky, sa používala aj pálka a trsť.

Materiál: