košeľa

košeľa
– súčasť mužského a ženského základného odevu kryjúca trup a ruky.

Existenciu a názov košele (z lat. casula) v slovanskom odeve dokladajú pramene od 11. storočia. Jej predchodcom bol pravdepodobne plátenný odev nazývaný rubáš, sraka, spoločný pre mužov i ženy, ktorý pretrvával v ďalších storočiach, ale v zmenených funkciách (rubáš, odev do truhly). Neskoršie bola košeľa súčasťou mužského a ženského odevu vyšších vrstiev, používala sa aj ako bielizeň a na spanie. Pramene z 18. storočia dokladajú i v ľudovom odeve rozdiely medzi ženskou a mužskou košeľou, v ženskom odeve i existenciu krátkych rukávcov. Košele šili ženy z domáceho plátna alebo z bielych pracích látok priemyselnej výroby.

Mužská košeľa (gatky, košuľa, soročka) si do polovice 20. storočia zachovala v ľudovom odeve dva strihové princípy: závesný, t. j. bez ramenných švov, a ovinovací. Oba využívali vlastnosti a rozmery domáceho plátna (pevné okraje, delenie podľa osnovy a útku do pravouhlých, zriedkavejšie kosých dielov). Na celom území Slovenska bola najrozšírenejšia košeľa bez ramenných švov. Pruh plátna, ktorý kryl trup (driek, odolok, podolok, stan, stanka), sa na pleciach preložil na polovicu. Šírka plátna tvorila šírku košele. Obmenou tohto strihu bola krátka, do pol hrude siahajúca tzv. detvianska košeľa zo stredného Slovenska (okolie Zvolena, Novohrad, okrajové oblasti Gemera, Hontu, Tekova). Na jej zhotovenie bol potrebný pruh plátna, ktorého dĺžku určovali upažené ruky merané od zápästí. Polovičná šírka plátna tvorila dĺžku košele. Ovinovací strihový princíp sa uplatnil na juhozápadnom Slovensku (okolie Bratislavy, Trnavy, Myjavy). Pruh plátna sa ovinul okolo trupu, zošil na jednom boku a na pleciach. Dĺžku košele určovala šírka plátna, šírku rukávov spravidla tiež jedna šírka plátna. Pri zápästí ostávali rukávy široké, preto i názov široká košeľa alebo slovenská košeľa. V pracovnom odeve sa rukávy sťahovali tkanicami, remencami alebo zápästkami, v 19. storočí sa najmä na sviatočných košeliach ukončovali aj manžetami (límec, límenec, obojok, obalok, opejsky). Na uľahčenie pohybu sa po bokoch všívali kliny (cvik, cvikľa, kosekeľ, lastovička, pacha). Otvor na hlavu, lemovaný golierom (galier, gorel, hadzoka, obojok), bol rozšírený rázporom (habit, rozpor), nastrihnutým obvykle v strede. Iba v niektorých oblastiach juhozápadného Slovenska bol posunutý doprava a ľavá strana tvorila preložku (punt); s tým súviselo i zaväzovanie na dva páry tkaníc namiesto obvyklého jedného páru. Tvar a rozmery goliera, ako aj dĺžka rázporu sa riadili miestnymi zvyklosťami. Zdvojenie plátna na pleciach (platy, podložka) zabraňovalo zodratiu košele. Dĺžka košele sa menila dobovo i regionálne, na strednom Slovensku sa dlhšie udržala kratšia košeľa; zrejme to súviselo s nosením opaska, lebo s jeho zanikaním sa košeľa predlžovala. Spôsob nosenia košele, zapásanej alebo spustenej na gate či nohavice, sa menil krajovo i podľa príležitostí. Pôvodnou výzdobou boli účelové švy (upevňovanie okrajov, spájanie jednotlivých dielov). Dekoratívnu výzdobu na golieri, okolo rázporu, na rukávoch a manžetách tvorila výšivka, prietka, čipky a stuhy, od konca 19. storočia i rôzne továrenské našité tkanice. Množstvo, farebnosť a umiestnenie výzdoby sa prispôsobovali dobovým a regionálnym požiadavkám, príležitostiam a veku. V 19. storočí sa pod vplyvom mestského odevu začala v niektorých oblastiach nosiť tzv. nemecká košeľa, nazývaná aj uhorská, napodobňujúca strih mestskej košele (sedlo, preložený golier, zapínanie na gombíky, manžety). Výzdobu mala na prsiach a na manžetách, najčastejšie bielu (štepovanie, našívané strojové tkanice a i.). Po prvej svetovej vojne sa na mnohých miestach začala nosiť aj tzv. slovenská košeľa so stojatým golierom a s vyšívanou náprsenkou a bočným zapínaním. Rozšírená bola aj medzi mestským obyvateľstvom ako dôsledok snáh o vytvorenie slovenského národného odevu v druhej polovici 19. storočia.

Ženská košeľa sa v ľudovom odeve v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia vyskytovala vo dvoch formách: ako dlhá a krátka. Vývojovo staršia dlhá košeľa (drička, košelica, košuľa), rozšírená na severnom a východnom Slovensku (Orava, Liptov, Gemer, Spiš, Šariš), mala naberané krátke alebo dlhé rukávy, ktoré sa nosili spustené i vysúkané. Vrchná časť košele, pri sviatočnom odeve z jemnejšieho materiálu, bola obdobná ako rukávce. Spodná časť siahala po kolená a nahrádzala absentujúci rubáš alebo inú zodpovedajúcu súčasť odevu; súviselo to s celkovou skladbou ženského odevu. Výzdoba výšivkou, prietkou alebo čipkou bola obdobná ako pri rukávcoch. Dlhá košeľa nevylučovala koexistenciu rukávcov, ktoré sa obliekali na košeľu alebo samostatne. V niektorých oblastiach severného a východného Slovenska nahradila túto košeľu koncom 19. storočia dlhá košeľa s úzkymi rukávmi. V oblastiach stredného, východného a najmä južného Slovenska (Liptov, Tekov, Hont, Novohrad, Šariš, Abov) sa namiesto rukávcov začala nosiť niže pása siahajúca košieľka (košuľa, kenteš) s úzkymi rukávmi. Na dlhej i krátkej košeli sa zmenil strih (preložené plátno na pleciach, úzke krátke rukávy). Košele sa obliekali pod blúzu alebo kabát, ale aj samostatne, najmä v pracovnom odeve. Postupne nadobúdali funkciu spodného odevu, prípadne bielizne, s čím súvisela aj absencia výzdoby. Ich existenciu podmienil narastajúci vplyv mestského spôsobu odievania. Termínom košeľa sa označovala aj sukňa.

V súčasnom odeve sa takto označuje denná bielizeň pre mužov, chlapcov a deti. Zhotovuje sa z pracieho materiálu v rôznych farbách a strihoch. Rukávy môže mať krátke a dlhé, ukončené manžetami. Vpredu sa zapína v rôznej dĺžke. Má obopínací golier ležatý alebo stojatý.
Košeľa sa vyrába v niekoľkých typoch. Klasická na denné nosenie má zapínanie ku krku a nosí sa k nej viazanka. Spoločenská košeľa sa nosí k smokingu a fraku, býva bielej farby.
Rozhalenková košeľa je charakteristická rozhalenkovým golierom, nosí sa najmä v lete alebo na šport. 

Materiál:
Remeselná skupina: