kôš

kôš
– nádoba upletená z prútia, lubov, korienkov niektorých drevín, zo slamy, z kukuričného šúpolia, ojedinele z iného materiálu.

Koše sa vyrábali pre vlastnú potrebu, ale v lokalitách s dostatkom materiálu aj na predaj vo väčšom množstve. Slúžili najmä na uskladňovanie a transport rôznych produktov, prípadne na chytanie rýb (chlopák), na cedenie muštu (cedák) a pod. Mali rôzny tvar a veľkosť, a tak dnes poznáme koše okrúhle, oválne, dvojuché i jednouché, koše na trávu, na sečku, na zemiaky, opálky, chrbtové koše, koše na údenie mäsa alebo kukurice, koše s vrchnákmi, mäsiarske a nákupné košíky, koše na chlieb, na pasku (Veľká noc) a iné.
Z nelúpaného prútia sa zhotovovali koše len technikou opletania prútenej kostry, z lúpaného aj tzv. technikou ťahanou (napr. v Bardejove, Lackovej).
Od konca 19. storočia sa koše tvarovo zdokonaľoval, zjemnila sa technika pletenia pod vplyvom košikárskych škôl, kurzov a družstiev. Sortiment sa obohatil o koše na bielizeň a ručné práce, cestovné koše, nákupné a potravinové koše s vrchnákmi, ozdobné kvetináče atď.
Koše vyrábané z lubov sa regionálne výrazne odlišovali. V oblasti Hontu (Litava, Pliešovce) sa plietli chrbtové koše oblých tvarov z dubových, klenových a lieskových lubov.
Horný obvod mali kruhový, v dolnej časti boli spevnené drevenou doskou, ktorá spájala konce oblúka tvoriaceho rúčku koša. Na uľahčenie nosenia boli doplnené textilnými trakmi, remeňom alebo povrazom.
V Novohrade sa vyvinul chrbtový kôš hranatého tvaru väčších rozmerov v drevenom ráme, ktorý bol pletený z dubových a lieskových lubov (Stredné Plachtince).
V oblasti Gemera sa pôvodne plietli koše pre trhy (Tisovec, Hrušov, Málinec, Striežovce). Sortiment tvorili chrbtové koše s rúčkou a tzv. dlhý kôš do ruky, s rúčkou v strede (nazývaný aj sotrík).
Významnou oblasťou výroby lubových košov bola i severná časť Slovenska (Ochodnica, Lutiše, Chlebnica, Malatiná, Lomná, Stankovany).
Pre okolie Starej Ľubovne bola charakteristická výroba úzkych vysokých štvorhranných košov z lubov na seno a sečku.
Technika špirálovitého pletenia určila oblé tvary košov zo slamy zhotovovaných v slamienkarstve. Z  kukuričného šúpolia sa koše plietli len zriedka; známe sú v lokalitách južného Slovenska.
Termínom kôš, košík sa označujú aj menšie predmety, ktoré majú tvar koša a sú zhotovené pletením, napr. drôtený košík na úpravu ženského účesu (severozápadný Gemer).

Špecializovaná výroba košov v niektorých regiónoch Slovenska a snaha o ich uplatnenie na trhu viedla k ich skvalitneniu, ale i k častejšiemu a výraznejšiemu využívaniu striedania štruktúry výpletu, hrúbky a farby prútov s cieľom výraznejšieho estetického pôsobenia koša. Táto výroba viedla aj k stabilizácii tvarov a veľkostí, ale pri vnímavom rešpektovaní ergonómie, ktorá vyplývala z predpokladanej funkčnosti koša.
Koše pomenovávali ľudia podľa funkcií, niektoré podľa ceny (dutkovec podľa 20-grajciarovej mince, nazývanej dutka), ale niekedy pri rovnakých funkciách, ale iných tvaroch či spôsoboch výpletu aj podľa výrobných stredísk, resp. pôvodu predávajúcich (bardejovské, lackovské, gemerské koše a podobne).

Remeselná skupina: