klobúk

klobúk
– pokrývka hlavy.
Má pevný a mäkký tvar. Skladá sa z dvoch častí – z hlavy a zo strechy. Vyrába sa z rozličných materiálov, napríklad zo slamy, z kože, plste, látky.
Nosí sa na najrôznejšie príležitosti.
Klobúk (širák, kalap, kapeľuch, krisak) bol neodmysliteľným atribútom odevu každého muža v ľudovej kultúre Slovenska, ale i okolitých krajín. Zdanlivo rovnaká pokrývka hlavy, vyrobená zo splstenej vlny, okrem praktických funkcií vyjadrovala viacero skutočností o jej nositeľovi.
Samotný tvar a forma klobúka boli často módnou záležitosťou. Na tvar vrchnej časti klobúka  (dienko, gápka) i striešky (grisa, krisa, grepel, okrídlí, partica, skšala, strížka), ktorá ho dookola lemuje, ako aj na doplnky mali vplyv politické, vojenské i kultúrno-hospodárske skutočnosti života jedincov, regiónov i celej krajiny. Časom tvar aj doplnky prerástli v lokalitách, ale aj v celých regiónoch do etnokultúrneho i sociálneho znaku. V tomto mechanizme nachádzame jednak manifestačný znak zo strany jeho nositeľa, ako aj normálny postup stereotypizácie bežný v iných častiach kultúry, a to tak, že sa stal obľúbeným v určitej vrstve, v lokalite alebo v celom regióne a následne sa vnímal ako znak. Klobúkom sa jeho nositeľ prezentoval okoliu a okolie ho podľa klobúka vedelo zaradiť do dediny, župy, ale i profesijne, vekovo a neraz aj konfesionálne. Časom sa na malé rozdiely zabudlo a dnes  sa už ku kroju nosí takmer jednotný klobúk, uznávaný pre daný región, no najmä taký, aký sa dá zohnať, pretože výroba pôvodných tvarov, predovšetkým po prvej svetovej vojne zanikla. Našťastie, aj dnes sa nájdu špecializovaní výrobcovia, ktorí vyrobia klobúk podľa požiadavky. Na druhej starne poznatky o špecifikách, ktoré daný typ klobúka v istej lokalite prestavoval, už nie sú také silné a presvedčivé, aby mali vplyv na výber klobúka, jeho tvaru, veľkosti, výzdoby a výzdobných doplnkov.
Ikonografické dokumenty o nosení klobúkov na území Slovenska máme už zo 14. storočia na oltárnych tabuľových maľbách a podľa niektorých historikov sa nosenie klobúkov u nás viaže na príchod nemeckých kolonistov, lebo práve z územia dnešného Nemecka sú ešte staršie ikonografické doklady o jeho nosení. V 16. storočí už bolo na Slovensku 9 klobučníckych cechov (Levoča 1501, Banská Štiavnica 1530, Trenčín, Krupina 1567, Trnava 1572, Bardejov, Bratislava 1575, Prešov 1593, Banská Bystrica 1594). Klobučníci však pracovali v týchto aj v iných centrách skôr, ale do cechu boli združení s inými remeselnými špecializáciami. Existencia samostatných cechov svedčí aj o početnosti majstrov a dielní. Počas storočí sa menilo množstvo dielní a výška produkcie klobúkov. Ešte roku 1890 bolo v slovenských župách Uhorska 459 klobučníckych dielní.
Klobúk mal počas svojej histórie rozličné tvary, veľkosť a výzdobu. Okrem módy vplývali na jeho tvar aj rôzne vrchnostenské zákazy a príkazy. Jedným z nich bolo po revolúcii roku 1848 policajné nariadenie, podľa ktorého nesmela šírka strechy klobúka presahovať šírku dlane dospelého muža. Dovtedy na Slovensku dosť rozšírený klobúk so širokou strechou, presahujúcou plecia nositeľa, v priebehu druhej polovice 19. storočia zanikol a bol nahradený pestrou zmesou tvarov podľa regiónov a stredísk výroby. A nie je to až taká vzdialená história. Napríklad malé detvianske klobúčiky sa objavili  veľmi neskoro – začiatkom 20. storočia. V regiónoch však získali svoje tvary, ktoré sa často odlišovali len vo výške zahnutia striešky, v olemovaní okraja stuhou, vo farbe a kvalite stuhy, v šírke striešky, klobúky gazdov, mládencov, kupcov, furmanov, čomu zodpovedali aj ich názvy.

Materiál:
Remeselná skupina: