kar

kar
(karmina, pohrebuvanie, podušie, umarčizna, umorky; ukr. komašňa, chauturi; nem. trajbesi; maď. tor) – pohrebná hostina. 

Konal sa najčastejšie v dome zomretého alebo v krčme krátko po skončení pohrebu. Zúčastňovali sa na ňom príbuzní, kmotrovci, susedia a známi zosnulého, prípadne osoby, ktoré plnili dôležitú úlohu pri vykonávaní pohrebných úkonov, napr. kopanie jamy na cintoríne, nesenie truhly, oplakávanie mŕtveho a modlenie sa za jeho dušu (hrobár, príbuzní, farár, kantor, plačky, ale aj žobráci, špitálnici, ruženčiari).

Bohatá hostina na počesť duše mŕtveho sa u vyspelých starovekých národov konala po pohrebe priamo na hrobe. Bola spojená s obeťami a s hrami (¶hry pri mŕtvom) bojového alebo súťažného rázu, ktoré znázorňovali zápas o dušu zomretého. Známa bola aj u Slovanov pred prijatím kresťanstva a nezanikla ani po jeho upevnení. Slávnosť dramatického rázu tryzna má názov pravdepodobne podľa obete trojročného zvieraťa. Názov kar je odvodný z lat. carmen, označujúceho modlitbu, zaklínanie, zariekanie.

Priebeh karu na Slovensku ovplyvňovala okrem slovanskej predkresťanskej tradície bohatej a veselej hostiny aj kresťanská tradícia vážnej slávnosti vieroučného charakteru spojenej s modlením, so spievaním náboženských piesní a so skromným až pôstnym pohostením. Ujímala sa najmä tam, kde sa na kare zúčastňovali cirkevné osoby. Hostí na kar pozývali pozostalí na cintoríne.

S karom súvisela príprava jedál, pečiva a nápojov. Najbežnejším jedlom boli rozličné druhy ¶syra, makové halušky, rezance, opekance, rozlične upravené vajcia. Najdôležitejším jedlom boli chlieb a pečivo z chlebového cesta rôzneho tvaru (osúchy, bochničky, cipolky). Pečenie chleba bolo prvou prácou po pohrebe (alebo už počas neho) v smútočnom dome, lebo sa verilo, že chlebová vôňa zaháňa „mŕtvolinu“. Chlieb a pečivo rozdávali aj žobrákom a chudobným pred kostolom počas pohrebu, na kare, prípadne pri výročí úmrtia a na Všechsvätých ako odmenu za modlenie. Tam, kde kar nemal pôstny charakter, podávali mäsité jedlá alebo polievky. Najarchaickejšie boli jedlá pripravené z ¶kohúta (ak zomrel muž) alebo zo sliepky (ak zomrela žena). Najčastejším nápojom s obradovou funkciou bola ¶pálenka (hrobová, karová pálenka, hriate), ktorú v minulosti pili z jedného pohárika. Niekde sa nalievalo aj mŕtvemu, lebo sa verilo v jeho fiktívnu prítomnosť. Podávali sa aj neobradové nápoje ako čaj, káva, pivo. So skromným karom ľudových vrstiev kontrastoval kar vyšších spoločenských stavov. Podľa opisu zo 17. storočia (z diela Daniela Georga Speera Uhorský Simplicissimus ) mal kar v Uhorsku polosmutný – poloveselý ráz, kde nechýbal ani tanec. V súčasnosti stráca kar obradový a náboženský charakter. V mestách sa často koná v reštauračných zariadeniach. V dedinskom prostredí nadobudol formu slávnostného pohostenia s narastajúcou reprezentačnou funkciou.

Pojem kar (karmina) sa používa aj na označenie hostiny po ¶zabíjačke na juhozápadnom Slovensku.