kamenárstvo

kamenárstvo

– remeslo zaoberajúce sa spracúvaním rozličných druhov kameňa tesaním, brúsením, hladením, rytím, prípadne i maľovaním a osadzovaním na stavebné, cestárske, dlaždičské a sochárske účely.

Pri ručnom spracúvaní kameňa boli základnými nástrojmi kladivá, kliny, sochory a dláta. Pôvodní kamenári kameň aj ťažili (kameňolom), čo bolo charakteristické pre ľudové kamenárstvo.
Na vidieku sa kamenárstvo spájalo s roľníctvom a ako doplnkové zamestnanie sa od 18. storočia rozvíjalo v oblastiach s výskytom ľahšie opracovateľných materiálov (pieskovec, ryolit, trachyt, vápenec).
Práca s kameňom, jeho ťažba, preprava a použitie na stavbe zemepanských sídel, ciest i opevnení patrila medzi povinnosti poddaných. V mestách zakladali kamenári cechy spolu s murármi a zameriavali sa na práce pri cirkevných, svetských a fortifikačných stavbách.
Najstarší spoločný cech je doložený v Kežmarku roku 1521. Jediný samostatný kamenársky cech dokladá literatúra z roku 1726 v Senci. Najväčšie kamenárske dielne označovali svoje výrobky značkami. Patrón kamenárov je prvý mučeník sv. Štefan, ktorého ukameňovali.

Popri stavebnom kamenárstve bola najrozšírenejšia výroba žarnovov, šrotovacích a mlecích kameňov, brúsok, osličiek. Kamenári zhotovovali aj žľaby, napájadlá, obrubníky, medzné a hraničné kamene, stĺpy, ohrady a zábradlia. Stavebné články (ostenia, parapety, rímsy, preklady, šambrány, stĺpiky), náhrobníky, prícestné kríže a prícestné sochy, kalvárie, božie muky i svetské sochy sa vyznačovali výraznými regionálnymi odlišnosťami v tvaroch a vo výzdobe.
Zo špecializovaných výrobných centier sa v 19. storočí a na začiatku 20. storočia vyvážali kamenárske výrobky do Poľska, nížinných oblastí Uhorska a na Balkán. Na Spiši sa kamenárstvo od 13. storočia nepretržite sústreďovalo na spracovanie travertínu v Spišských Vlachoch a v Spišskom Podhradí. Na Orave sa už roku 1325 uvádzajú Leštiny ako osada s kameňolomom na výrobu mlynských kameňov, z prvej polovice 14. storočia je údaj o rovnakej výrobe v Novej Bani. Podstatne viac dokladov o výrobe mlynských kameňov je až zo 17. a z 18. storočia. Od 18. storočia rozvoj kamenárstva podporovali predpisy, ktoré z bezpečnostných dôvodov, ale i v záujme ochrany lesov zakazovali stavať budovy z dreva.

Kamenárstvo u nás ovplyvňovali talianski majstri, ktorí prichádzali od 13. storočia na naše územie stavať významnejšie svetské a sakrálne stavby. Od prvej polovice 19. storočia talianski kamenári stavali mosty a s rozvojom železničnej dopravy aj trate a tunely. O ich prítomnosti, trvalom usadení sa na našom území a postupnej asimilácii s domácim obyvateľstvom svedčia pomenovania obcí – napr. Vlachy i niektoré dodnes používané priezviská, ako Figuli, Ferdinandi, Michaeli, Korabeli, Ricotti, Oleríni, Bianchi.
K najvýznamnejším strediskám ľudového kamenárstva patrili: na západnom Slovensku – Dobrá Voda, na strednom Slovensku – Brhlovce, Tekovské Trsťany, Domaníky, Lišov, Sebechleby, Bešeňová, Hliník nad Hronom, Nová Baňa, Žiar nad Hronom, Vyhne, na južnom Slovensku – Horný a Dolný Tisovník, Madačka, Nedelište, Tuhár, na severnom Slovensku – Oravský Biely Potok, Medzibrodie, Bziny, Medzihradné, Pusov a čiastočne i Pokryváč a Pribiš, na východnom Slovensku – Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Zemplínske Hámre a Petrovce. Individuálne kamenárstvo zaniklo koncom 40. rokov minulého storočia. Niektoré kameňolomy a dielne sa od roku 1967 stali súčasťou podniku Slovenský priemysel kameňa v Leviciach zameraného na dekoratívne použitie kameňa, kamenári z Dobrej Vody boli sústredení v dielni SFVU v Chtelnici.

Materiál:
Remeselná skupina: