kameň

Kamenárska výroba sa sústreďovala hlavne v horských a podhorských oblastiach, kde sa nachádzal vhodne spracovateľný a lámavý kameň, akým bol pieskovec, andezitový a žulový tuf a tufit, vápenec, travertín, mramor, ónyx a ďalšie dekoračné kamene. V 19. storočí tak registrujeme lokality na západnom Slovensku v okolí Trnavy - Dobrá Voda, Chtelnica, na strednom Pohroní - Nová Baňa, V Tekove Levice, Brhlovce, Lišov, Tekovské Trsťany, v Honte Krupina, Hontianske Nemce, Domaníky, Sebechleby, Ladzany, Hontianske Tesáre, Dvorníky, Prenčov, Banská Štiavnica, v Novohrade Horný a Dolný Tisovník, Madačka, Nedelište, Šuľa a Červeňany, na hornej Nitre okolie Prievidze a Nitrianskeho Pravna (Vyšehradné). Na Orave sa kamenárska výroba rozšírila v Oravskom Bielom Potoku, Dolnom Kubíne a okolitých obciach – Medzihradnom, Bzinách, Medzibrodí, Pucove, Pokryváči a Pribiši,na východnom Slovensku najmä v oblasti travertínových lomov v Spišských Vlachoch a Spišskom Podhradí a na Zemplíne v obciach Zemplínske Hámre, Petrovce, v oblasti Ondavskej Vrchoviny v chotároch Zvaly, Čertižného a Borova.

Dlhodobým exploatovaním kameňa sa obnažili svahy kamenárskych lokalít a vytvorili sa kameňolomy, nazývané „bane“, ktoré sa stali priestorom nielen na ťažbu, ale aj čiastočné spracovanie kameňa lámaním, odstrelom. V profile obnažených svahov, vysokých až 30 m, vidieť pásy viacerých druhov tufov prekladaných vrstvami menej hodnotného kameňa alebo sypkými pieskami a štrkopieskami. Pre kamenárov mal najväčšiu hodnotu trachytový tuf, v miestnej terminológii nazývaný „pieskovec“. No nie každý bol vhodný pre kamenársku výrobu. Takým bol „pleskáč“, ktorý obsahoval značné množstvo vody a za mrazu praskal. Dal sa ľahko odlíšiť od tzv. „svetlého kameňa“, „sivého pieskovca“, ktorý sa nemrvil, nerozpadával a pomerne ľahko vyschol. „Sivý pieskovec“ sa vyskytoval v pásoch vo výške od 50 do 100 a viac cm a ich šírku často ohraničovali zvislé trhliny. K namáhavej práci spojenej s dobývaním kameňa boli potrební viacerí muži, ktorí používali silné železné nástroje, ako boli sekáč – menší železný nástroj s krátkym poryskom, drevená a železná kyjanica – ťažké drevené alebo železné kladivo, dláta, čakan – bežný železný nástroj, na jednom konci s hrotom, na druhom s lopatkovitým ostrím, špicák – nástroj ako čakan, ale na oboch koncoch končitý, pekhamer – ťažký železný nástroj so sekerovitým ostrím na oboch stranách. Z jednotlivých nástrojov mal kamenársky majster po viac kusov ( aj 20 ks čakanov), ktoré vyrábal a o ich údržbu sa staral miestny kováč. Svetlý kameň v obnaženej stene bolo ľahko spoznať a dalo sa odhadnúť, či svojimi rozmermi alebo kvalitou je vhodný pre výrobu. Podľa toho v akej hĺbke sa nachádzal, bola náročná aj jeho ťažba. V stene vyhĺbený priestor kamenári nazývali tunelom, ktorý bol 150 cm vysoký, aby sa v ňom dalo pracovať a jeho hĺbka závisela od šírky kamennej vrstvy, ktorá sa mala odvaliť, zväčša od 60 do 200 cm. Kamene boli od seba oddelené trhlinami, tzv. „fugami“, ktoré kamenárom pomáhali pri lámaní kameňa. Ak trhliny neboli, bolo potrebné kameň odtrhnúť násilím, čo sa dosiahlo vyhĺbením „jarčeka“, v ktorom sa každých 10 – 15 cm vyhĺbili špicákom jamky, do ktorých sa založili železné kliny. Ich vbíjaním praskala vertikálna stena a oddelila sa od ostatnej kamennej hmoty. Podľa potreby sa týmto „šrámovaním“ uvoľňovali aj ostatné časti kameňa. Spodnú časť kameňa viacerí chlapi zdvihli železnými tyčami, podložili drevené drúky alebo trámy, založili reťaze a kameň zo steny vytiahli. Vytiahnutý kameň bol ešte vlhký, praskal, preto musel vyschnúť, aby bol pevnejší. Veľký kus vážil aj 20 q. Ďalšie opracovanie kameňa nasledovalo priamo v lome v provizórnych šopách, kam ho dopravili prevaľovaním pomocou drúkov, prípadne použitím jednoduchých mechanizmov. Pomocou železných klinov, založených do jamiek a rovnomerným udieraním na ne sa kameň podľa potreby presne oddelil a tak z neho vyhotovili niekoľko kusov výrobkov. Ďalej nasledovalo už opracovávanie na definitívny výrobok. Dlátom vysekali okraje na predpokladané rozmery a zvyšnú časť osekali čakanom. Steny výrobku vyhladili sekerkovitým nástrojom „sekanom“. Dlátami a aj sekanom vysekali napokon rôzne ozdobné prvky buď plasticky alebo ich len vyryli. Hotové výrobky dopravili domov na dvor a vysekali na ne texty (mená) a následne ich prípadne farebne vyzdobili.

alabaster, andezit, arkóza, arkózový pieskovec, biotitický svor, čadič, čierna bridlica, diorit, droba, ílovec, kremenný pieskovec, kryštálový tuf, lithický tuf, mramor, obsidián, olivinický mramor, opuka, pazúrik, pieskovec, porfyrický trachyt, ružový granodiorit, granit, ružový kremenec, sivý kremenec, sivý mramor, svetlý granodiorit, trachyt, travertín, žula - granit