kačur

kačur

– ústredná postava fašiangového tanca v Bardejove, názov posledného fašiangového párového radového tanca na osobitnú hudbu 

Posledný fašiangový tanec na tzv. sedliackom bále, fašiangovej zábave sedliackej vrstvy v Bardejove, ktorým vyvrcholili zvyky na záver fašiangov, sa nazýval vivodzeňe kačura. Na rozdiel od kačurových tancov z Horehronia a Detvy to bol párový tanec v otvorenom držaní, pričom páry, radené za sebou, obtancovali sálu, prípadne odtancovali až mimo budovy na námestie. Tanec sa pevne viazal na hudobnú melódiu, ktorá sa inokedy nehrala. Konal sa hodinu, dve pred polnocou tak, aby si takmer všetci účastníci zatancovali pred pôstom. Tanečníkov vyberala rada starejších a tanec realizoval tzv. kačur – šikovný, dobrý tanečník a vtipný mládenec, od ktorého sa očakávalo, že bude žartovať a udržiavať dobrú náladu, v prípade ženáčskeho kačura mladoženáč, ktorý aj dával pozor, aby všetci tancovali len tento tanec, dodržiavali poradie a aby sa nemenili páry. V tom mu pomáhali aj starejší - štyria, ktorí sedeli pri stole v strede miestnosti a na stole mali zažatú sviečku. Jej zhasnutie bolo signálom ukončenia tanca aj fašiangov. Kačur bol oblečený v kroji a podľa najstarších správ mal na tvári kožušinovú masku s otvormi na oči, nos a ústa. Maska vraj bola prišitá k starému klobúku. Klobúk bol obkrútený slameným povrieslom a za ním bolo zastoknuté kačacie krídlo. Cez plecia mal kačur šerpu v národných farbách. V medzivojnovom období už kačur masku nenosil a celý bál sa odohrával v sále hotela Republika, ktorá sa považovala za najreprezentatívnejší priestor v meste.

Princíp mimoriadnosti tohto tanca a úlohy kačura je v tom, že okrem výberu, ktorý robili starejší (zväčša dávali dokopy páry vhodné na ženenie a vydaj), si tanečníkov prostredníctvom kačura vyberali aj dievky. Pred samotným tancom kačur doviedol každý pár k stolu starejších, kde tanečník zaplatil za tanečnicu a obaja si pripili vínom so starejšími. Z vybratých peňazí sa hradilo víno a hudba. Vivodzeňe kačura bolo aj súčasťou iniciácie dospelej mládeže, keď sa najmä dievky prvýkrát dostali do spoločnosti dospelých.

Samotnému bálu predchádzali obchôdzky mládencov a osobitne dievok s hudbou. Mládenci podkúvali dievky i nevesty, aby mohli dobre tancovať, dievky zasa holili mládencov a mužov veľkou drevenou britvou, niekedy len kúskom dreva, pričom im namiesto mydla natierali tváre ľadom alebo snehom z vaječných bielkov. Návštevu takejto skupiny považovali domáci za pozvanie na śedlacki bal.   

Literatúra

Mešša, Martin: Prvky agrárneho kultu vo fašiangovej postave „Kačur“. In: Masky v ľudovej tradícii. NOC, Bratislava 1998, s. 46 – 55. Zostavil PhDr. Daniel Luther.

Materiál: