kačacie pero

kačacie pero
– pero samca kačice domácej alebo pekinskej (zool. Anas).

Perá alebo celé krídlo káčera so stuhou z povriesla nosil počas fašiangových zvykov mládenec v maske kačura v Bardejove a niektorých okolitých obciach, kde tento zvyk mestskej roľníckej, ale i remeselníckej vrstvy prenikol.

Kačur mal ešte koncom 19. storočia pred tvárou spod klobúka zavesenú masku s otvormi na oči a ústa z ostrihanej barnej kože, starý klobúk s klobúkovou stuhou zo slamy a opásaný bol povrieslom. Cez plecia mal našikmo prevesenú šerpu v národných farbách.

Vyvádzal dievky na tanec a podľa rozhodnutia starejších alebo podľa želania dievok im vyberal tanečníka. Mládencovi sa nepatrilo odmietnuť takýto tanec, ktorým sa končilo fašiangové obdobie a začínal sa pôst. Za tanec s dievkou musel mládenec zaplatiť starejším, ktorí sedeli v prostriedku miestnosti a dohliadali na to, aby sa tancoval dopredu určený párový promenádny tanec. Tanec sa začínal tak skoro, aby v závere zábavy tancovali všetci účastníci, čo niekedy trvalo aj dve hodiny. Posledný tanec sa v Bardejove vďaka tejto postave volal Vivodzeňe kačura a bol súčasťou fašiangového Śedlackeho balu.

Na bál pozývali a prostriedky naň získavali skupiny masiek za sprievodu muziky v jednotlivých uliciach mesta počas posledných dvoch fašiangových dní. Dievky chodili holiť mužov a mládencov ľadom a drevenou britvou, mládenci zase chodili podkúvať ženy a dievky, aby sa im  na bále dobre tancovalo. Podľa niektorých správ súčasťou sprievodu bola aj maska kačura, ktorý riadil a organizoval celé dianie sprevádzal vtipnými, ba až lascívnymi, ale vždy aktuálnymi poznámkami. Vyberaný bol spomedzi najlepších tanečníkov, obyčajne z dobre situovanej gazdovskej rodiny.

Šedlacki bal s vivodzeňim Kačura bol aj iniciačnou zábavou – prvým spoločenským podujatím dievčat a chlapcov. Jeho absolvovaním, so súhlasom spoločenstva a rodičov, ktorí ich na bál aj sprevádzali, sa stávali dievčence dievkami a chlapci mládencami – slobodnými dospelými členmi spoločenstva. V poslednom čase boli dve rady starejších a dvaja kačuri – parobský a ženáčsky. Šedlacki bal s vivodzeňim kačura zanikol administratívnym tlakom koncom 40. rokov 20. storočia ako spôsob manifestácie príslušnosti k sedliackej roľníckej vrstve. Koncom 80. rokov ho v pozmenenej podobe obnovili členovia folklórneho súboru Čerhovčan, po rozpade súboru sa už nekonal.

Materiál: