Južný Zemplín
Zemplínska župa vznikla v 11. storočí so sídlom na Zemplínskom hrade, neskôr v mestečku Zemplín, od polovice 18. storočia v Novom Meste pod Šiatrom a v rokoch 1918–1923 v Michalovciach. Zasahuje do nej výbežok bývalej Užskej župy, ktorej územie do roku 1938 plynule pokračovalo na Podkarpatskú Rus. Menšia časť historického územia Zemplína presahuje do Maďarska.
Z národnostného hľadiska obyvateľstvo Zemplína tvoria popri Slovákoch Maďari, Rusíni-Ukrajinci a Rómovia. Medzi Rusínmi-Ukrajincami je najviac gréckokatolíkov a pravoslávnych, Maďari sú kalvíni aj rímskokatolíci, Slováci rímskokatolíci.a evanjelici a.v.
Južný Zemplín bol významnou poľnohospodárskou oblasťou najmä od počiatku 19. storočia, kedy tu melioračné spolky započali s vodohospodárskymi úpravami. Vďaka dostatku lúk a pasienkov bol rozšírený chov dobytka a koní. Roľníci z horských krajov Zemplína, z oblasti Humenného, Sniny a Medzilaboriec chodili na sezónne práce do južnejších, úrodnejších oblastí.
Oblasť na juhozápadných výbežkoch Zemplínskych vrchov nazývaná Tokaj je známa dorábaním kvalitného vína. Na slovenskom území do nej patria obce Tŕňa, Čerhov, Černochov, Bara, Viničky a Slovenské Nové Mesto. Ďalšou oblasťou pestovania viniča je oblasť južných úpätí Vihorlatu, okolie Sobraniec a Kráľovského Chlmca
Remeselná výroba bola na Zemplíne v porovnaní so západnejšími regiónmi menej rozšírená. K priemyselne najrozvinutejším oblastiam patril v 19. storočí stredný Zemplín aj po druhej svetovej vojne sa priemysel zameriaval na spracovanie poľnohospodárskych.
Medzi doplnkové zamestnania obyvateľov Zemplína patrilo drevorubačstvo, povozníctvo, rybárstvo, včelárstvo a pálenie vápna, pálenie dreveného uhlia. Rybárstvo bolo rozšírené najviac na rieke Latorica a Bodrog. Mnohí obyvatelia severovýchodných častí regiónu, Trebišova a Michaloviec sa profesionálne zaoberali tkaním. Špecializovali sa aj na spracovanie rohoží z trstiny. V bahnistej pôde sa darilo vŕbam, z ktorých prútia Cigáni robili koše a Maďari plietli nábytok.
Významným centrom hrnčiarskej výroby boli a sú Pozdišovce, hrnčiarsky cech tu vznikol v polovici 18. storočia. K najvýznamnejším pozdišovským hrnčiarskym majstrom patrí Michal Parikrupa Šipar (1909–1995). V južnejších oblastiach bola rozšírená výroba košíkov zo šúpolia, lubov a pálky. Z výtvarného prejavu sú pozoruhodné napríklad brožované tkaniny z okolia Trebišova. Koncom 19. storočia nastal rozvoj korytárstva, ktoré na Zemplín priniesli rumunsky hovoriaci Rómovia (Bajáši), pochádzajúci zo Zakarpatskej Ukrajiny. Korytárske osady vznikli následne napríklad v Podhorodi, Sliepkovciach, Sedliskách-Podčičve, Tušiciach, Mysline, Papíne, Udavskom a v okolí Veľkých Kapušian.
Pre nedostatok pracovných príležitostí odchádzali obyvatelia Zemplína od 2. polovice 19. storočia na sezónne poľnohospodárske práce na Dolnú zem a za prácou do Ameriky. Tí, ktorí sa vrátili – Amerikáni, ovplynili ďalší vývin tradičnej kultúry regiónu.
V južnej časti Zemplína ako stavebný materiál prevládala hlina a kameň. Zachovalo sa však veľa tradičných stavieb rámovej konštrukcie s výpletom prútmi a obojstrenne omazením hlinou. Z technických stavieb sú mnohé doposiaľ funkčné, najmä mlyny a píly. Pre oblasť s prevahou kalvínov na juhu územia boli charakteristické drevené stĺpové náhrobníky na cintorínoch.
Východoslovenský hudobno-tanečný folklór, ktorého výraznú zložku tvorí práve zemplínsky, sa vyznačuje strhujúcim rytmom, vygradovanosťou tempa. Dynamika zemplínskych tancov sa prejavila v kolesových tancoch žien – karičkách, v hravých tanečných paródiách na verbunk – marhaňskej a bašistovskej, v rýchlych čapášoch, treščakoch a v parobských improvizovaných tancoch. Dôležitú súčasť vokálnej tradície predstavujú ženské chorovodné piesne a mužské viachlasné vojenské, regrútske alebo vysťahovalecké piesne.
Rôznorodý prírodný charakter regiónu podmienil aj tradičnú kuchyňu. V oboch častich regiónu ,ale najmä v severnej polovici, ktorá má horský charakter, sa uchovali viaceré archaické jedlá a nápoje. Patrí k nim cestoviny z pohánkovej múky - trepané halušky, tatarčene pirohy a jedlá z kapusty a húb. K rituálnym jedlám patria na Štedrú večeru koláč – kračun, na Veľkú noc veľký koláč - paska a hrudka z mlieka a vajec, ktorá sa podáva k údenému mäsu.
Južný Zemplín bol významnou poľnohospodárskou oblasťou najmä od počiatku 19. storočia, kedy tu melioračné spolky započali s vodohospodárskymi úpravami. Vďaka dostatku lúk a pasienkov bol rozšírený chov dobytka a koní. Roľníci z horských krajov Zemplína, z oblasti Humenného, Sniny a Medzilaboriec chodili na sezónne práce do južnejších, úrodnejších oblastí.
Oblasť na juhozápadných výbežkoch Zemplínskych vrchov nazývaná Tokaj je známa dorábaním kvalitného vína. Na slovenskom území do nej patria obce Tŕňa, Čerhov, Černochov, Bara, Viničky a Slovenské Nové Mesto. Ďalšou oblasťou pestovania viniča je oblasť južných úpätí Vihorlatu, okolie Sobraniec a Kráľovského Chlmca
Remeselná výroba bola na Zemplíne v porovnaní so západnejšími regiónmi menej rozšírená. K priemyselne najrozvinutejším oblastiam patril v 19. storočí stredný Zemplín aj po druhej svetovej vojne sa priemysel zameriaval na spracovanie poľnohospodárskych.
Medzi doplnkové zamestnania obyvateľov Zemplína patrilo drevorubačstvo, povozníctvo, rybárstvo, včelárstvo a pálenie vápna, pálenie dreveného uhlia. Rybárstvo bolo rozšírené najviac na rieke Latorica a Bodrog. Mnohí obyvatelia severovýchodných častí regiónu, Trebišova a Michaloviec sa profesionálne zaoberali tkaním. Špecializovali sa aj na spracovanie rohoží z trstiny. V bahnistej pôde sa darilo vŕbam, z ktorých prútia Cigáni robili koše a Maďari plietli nábytok.
Významným centrom hrnčiarskej výroby boli a sú Pozdišovce, hrnčiarsky cech tu vznikol v polovici 18. storočia. K najvýznamnejším pozdišovským hrnčiarskym majstrom patrí Michal Parikrupa Šipar (1909–1995). V južnejších oblastiach bola rozšírená výroba košíkov zo šúpolia, lubov a pálky. Z výtvarného prejavu sú pozoruhodné napríklad brožované tkaniny z okolia Trebišova. Koncom 19. storočia nastal rozvoj korytárstva, ktoré na Zemplín priniesli rumunsky hovoriaci Rómovia (Bajáši), pochádzajúci zo Zakarpatskej Ukrajiny. Korytárske osady vznikli následne napríklad v Podhorodi, Sliepkovciach, Sedliskách-Podčičve, Tušiciach, Mysline, Papíne, Udavskom a v okolí Veľkých Kapušian.
Pre nedostatok pracovných príležitostí odchádzali obyvatelia Zemplína od 2. polovice 19. storočia na sezónne poľnohospodárske práce na Dolnú zem a za prácou do Ameriky. Tí, ktorí sa vrátili – Amerikáni, ovplynili ďalší vývin tradičnej kultúry regiónu.
V južnej časti Zemplína ako stavebný materiál prevládala hlina a kameň. Zachovalo sa však veľa tradičných stavieb rámovej konštrukcie s výpletom prútmi a obojstrenne omazením hlinou. Z technických stavieb sú mnohé doposiaľ funkčné, najmä mlyny a píly. Pre oblasť s prevahou kalvínov na juhu územia boli charakteristické drevené stĺpové náhrobníky na cintorínoch.
Východoslovenský hudobno-tanečný folklór, ktorého výraznú zložku tvorí práve zemplínsky, sa vyznačuje strhujúcim rytmom, vygradovanosťou tempa. Dynamika zemplínskych tancov sa prejavila v kolesových tancoch žien – karičkách, v hravých tanečných paródiách na verbunk – marhaňskej a bašistovskej, v rýchlych čapášoch, treščakoch a v parobských improvizovaných tancoch. Dôležitú súčasť vokálnej tradície predstavujú ženské chorovodné piesne a mužské viachlasné vojenské, regrútske alebo vysťahovalecké piesne.
Rôznorodý prírodný charakter regiónu podmienil aj tradičnú kuchyňu. V oboch častich regiónu ,ale najmä v severnej polovici, ktorá má horský charakter, sa uchovali viaceré archaické jedlá a nápoje. Patrí k nim cestoviny z pohánkovej múky - trepané halušky, tatarčene pirohy a jedlá z kapusty a húb. K rituálnym jedlám patria na Štedrú večeru koláč – kračun, na Veľkú noc veľký koláč - paska a hrudka z mlieka a vajec, ktorá sa podáva k údenému mäsu.
Pôvodný región výskytu:
