Narodil v Lúkach pod Makytou. Vzťah ku kovu získal v otcovej kováčskej dielni. Vyučil sa za strojného zámočníka, stredoškolské vzdelanie si doplnil na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Púchove a neskôr absolvoval Vyššiu priemyselnú školu stavebnú v Bratislave. Celý život pracoval ako stavebný technik. Do výtvarného života vstúpil začiatkom 60. rokov 20. storočia, od roku 1958 trvalo žije a tvorí v Bratislave. Záujem o umenie prejavoval už v detstve. Kreslil, maľoval a modeloval z hliny. Možnosti sebarealizácie prostredníctvom umeleckej výpovede hľadal aj popri zamestnaní. Ovplyvnený prostredím, v ktorom vyrastal, i dôvernou znalosťou práce s kovom si za výtvarný materiál zvolil železo. Súčasne sa začal umelecky vzdelávať. V roku 1943 absolvoval Kurz pre navrhovanie slovenského rázovitého nábytku a slovenskej ornamentiky pri Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností v Martine, v rokoch 1946 - 1949 pokračoval v štúdiu na súkromnej Škole dnešního umění v Prahe u akademického maliara Jaroslava Masáka a začiatkom 60. rokov navštevoval kurzy pre inštruktorov výtvarnej výchovy pri Osvetovom ústave v Bratislave, kde neskôr sám pôsobil ako lektor. Jeho umeleckú orientáciu najvýraznejšie ovplyvnil pražský sochár, profesor Pavel Krbálek, ktorý ho priviedol na myšlienku pracovať s drôtom. Drôt mu doslova učaroval. Pôvodnú drotársku technológiu študoval na starých muzeálnych predmetoch a v praxi ju overoval u posledných žijúcich drotárskych majstrov – Alexandra Hozáka vo Veľkom Rovnom a Jakuba Šeríka v Dlhom Poli. Rekonštruoval tradičné pracovné postupy a zdokonalil slučkový výplet zväzovaním jednotlivých slučiek navzájom, takže získal veľmi pevnú sieť, ktorá mu umožnila rozšíriť výrazové možnosti autentického remesla a určila jeho charakteristický umelecký rukopis. Tvorba Ladislava Jurovatého st., priamo nadväzujúca na pôvodnú kováčsku a drotársku výrobu, má veľmi široký záber. Zahŕňa úžitkovo-dekoratívne predmety (vešiaky, podnosy, popolníky, svietniky, lustre, krbové mreže a náradie, deliace steny, paravány a pod.), bižutériu i voľné výtvarné práce (obrazy, nástenné reliéfy a plastiky). Je výrazne poznačená ľudovým umením, z ktorého preberá najmä barokový ornament a často aj insitný výraz a témy, predovšetkým folklórne a sakrálne námety. Jurovatý vytvára dekoratívne prvky a línie kombináciou slučiek rôznych veľkostí. Ich variáciou, opakovaním či zmnožením a zväčšením celého predmetu nad účelový rozmer dosahuje dojem veľkoplošnej čipky. Využíva aj kontrast slučkových ornamentov s jednoduchým lineárnym výpletom. Použitím viacerých druhov drôtu (oceľový, pozinkovaný) dáva predmetom jemnú farebnosť. Jeho najväčší prínos spočíva v prenesení drotárskej technológie i pracovných postupov do sochárskej tvorby. Svoje drôtené sochy spočiatku štylizoval v duchu tradícií ľudovej drevorezby, neskôr prešiel k realistickému zobrazovaniu. Viazaný slučkový výplet mu umožňuje nielen tvorbu veľkorozmerných figurálnych plastík, ale aj vykreslenie detailov, napr. individuálnych čŕt tvárí či duševných stavov. Úspešne tak dokázal, že drôt môže byť plnohodnotným výtvarným materiálom. Ako prvý spojil vo svojej tvorbe kované železo s ručne tvarovanými a viazanými drôtenými prvkami. Kováčsky výrobok nimi dopĺňa v detailoch, alebo kovaná oceľ tvorí nosný skelet pre drôtené výplety. Drôt tak stavia ako zaujímavý kontrapunkt ku kompaktnej mase kovaného železa. Ladislav Jurovatý st. počas svojho viac ako štyridsaťročného aktívneho pôsobenia na umeleckej scéne realizoval mnoho pozoruhodných projektov. V 70. rokoch minulého storočia vytvoril v spolupráci s pražským architektom Josefom Jedličkom interiérové prvky pre objekty a rekreačné zariadenia slovenského a federálneho úradu vlády a na Pražskom hrade. V rámci rekonštrukcie banskobystrickej Mestskej radnice navrhol veľkorysé svietidlá a deliace steny pre reštauračné zariadenie, plánované v gotickom podzemnom priestore, projekt sa však nepodarilo zrealizovať. Jeho drôtené interiérové prvky a súsošie Najsvätejšej Trojice dotvárajú prostredie IRB v Spišskej Novej Vsi - stavby roka 1996. Roku 2002 vytvoril súbor figurálnych plastík, svätostánku a svietidiel z plechu a drôtu pre katolícky kostol v Potvoriciach pri Novom Meste nad Váhom. V snahe preklenúť viac ako polstoročnú absenciu drotárskej výroby na Slovensku založil a v rokoch 1994 - 2001 ako dizajnér a technológ viedol Dielňu umelecko-úžitkového drotárstva pri Drôtovni, a. s., v Hlohovci. Je tiež spoluautorom technického scenára a autorom časti rekvizít pre animovaný film režisérky Heleny Rabarovej-Slávikovej Drotárska púť (Ateliér animácie Atan, 1992). Svoje práce prezentuje od roku 1962 na autorských a kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Samostatne vystavoval v Považskom múzeu v Žiline (1997), v Bojnickom zámku (1998), Slovenskom inštitúte vo Varšave (1999, spolu so synom L. Jurovatým), v Piešťanoch a v Lúkach pod Makytou (2003). Okrem Slovenska sa zúčastnil aj na kolektívnych prehliadkach vo Vilniuse, v Odese, Londýne, Budapešti, Salgótarjáne, v Békešskej Čabe, Egeri, Paríži, vo Viedni a v USA. Svoje práce pravidelne predkladá na trienále Premeny drôtu v Považskom múzeu. Patrí k zakladateľom tradície Stretnutí drotárskych majstrov v Budatínskom zámku v Žiline a od roku 1964 sa každé štyri roky zúčastňoval na podujatí Umelecké kováčstvo dneška v Lindau Badensee v Nemecku. Ako externý lektor aktívne spolupracoval s Katedrou priemyselného dizajnu VŠVU a s Iuventou, inštitútom pre postgraduálne vzdelávanie učiteľov výtvarnej výchovy v Bratislave. Práce Ladislava Jurovatého sú súčasťou zbierkových fondov mnohých múzeí a galérií. Nachádzajú sa v Považskom múzeu v Žiline, SNG a SNM - Historickom múzeu v Bratislave, v Galérii hlavného mesta Bratislavy, v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a v súkromných zbierkach v Nemecku, vo Fínsku, Švédsku a v USA. Je členom Umeleckej besedy Slovenska a od roku 1964 aj držiteľom titulu majster umeleckých remesiel v odbore umeleckého kováčstva. Za svoju celoživotnú tvorbu získal v roku 1998 ocenenie ministra kultúry Slovenskej republiky Posol Slovenska a v roku 2003 medailu primátora mesta Piešťany.
zobraziť
