hutníctvo

hutníctvo
– výrobné odvetvie zaoberajúce sa získavaním kovov z rudných surovín.

Vznik a rozvoj hutníctva na Slovensku súvisel s bohatstvom rúd. Ťažba medi je doložená už v bronzovej dobe. Z halštatskej doby pochádzajú prvé doklady o výrobe železa. Rozvoj hutníctva železa nastal v laténskej dobe zásluhou Keltov, takže v období Veľkej Moravy hutníctvo nadväzovalo na staršie keltské a rímske tradície. Slovania používali železiarsku redukčnú pec, ktorej pôvod nie je vyjasnený. Najviac sa vžil typ pece zabudovaný do terénneho stupňa.

Hutníctvo železa malo kľúčovú úlohu pri rozvoji stredovekej ranofeudálnej remeselnej výroby a podmienilo nielen pokrok v iných odvetviach hospodárstva, ale ovplyvnilo aj vývoj výrobných nástrojov (prechod od radla k železnému pluhu), výrobu zbraní, stavebných prvkov a i. Spôsob jeho organizácie bol založený na systéme tzv. kráľovských služobných osád. Hotové železo odovzdávali výrobcovia feudálnemu pánovi (kráľovi) do zberných centier, tzv. železných hradov (Železník, Vasvár), ako druh feudálnej renty. Odtiaľ sa vydávalo na spracovanie remeselníkom a jeho prebytky šli na voľný trh. Od 13. storočia nastal trvalý rozkvet železiarstva a ostatnej hutníckej výroby zásluhou rozvoja výrobných síl (rozvoj miest, využívanie vodnej energie – vodného kolesa, oslobodenie výrobcov od poddanských dávok, nové technické poznatky), zvýšenej potreby železa a vývoja technológie. V rozvoji hutníctva zohrala istú úlohu aj kolonizácia zo západnej Európy. Na pohon mechov (vháňanie vzduchu do pecí) a kladív na vykúvanie vyrobeného kovu sa využívala vodná energia.

Počnúc 13. storočím sa centrami hutníctva stali stredný a dolný Spiš, Gemer a Pohronie, ktoré nimi zostali až do 20. storočia. V Slovenskom rudohorí sa rozdeľovali na dve pásma – severne (od Dobšinej po Gelnicu) a južne (od Sirku po Košice). V okolí Poník a Ľubietovej sa hutníctvo začalo rozvíjať až v 16. storočí, v tom istom čase aj na Horehroní, no predovšetkým v 18. a 19. storočí. Z hľadiska technológie existovali na Slovensku tieto druhy hutníckych pecí: a) šachtové pece (tzv. slov. pece), v ktorých sa tavil kov od 10. do 16. storočia, niekde do 18. storočia; b) dúchačky, ktoré sa používali od polovice 16. storočia do prelomu 18. a 19. storočia; c) kusové pece (flossofen), ktoré sa zaviedli od 16. storočia; d) vysoké pece, používané od konca 17. storočia (Dobšiná 1680). Dúchačky a kusové pece sa nazývali aj maše. Týmto názvom sa neskôr označovali i vysoké pece. Produktom dúchačky bola hruda alebo kus kujného železa (vlk), produktom kusových pecí bolo surové železo podlhovastého tvaru (Gans), z nich sa v hámroch vyrábala oceľ. Veľký železiarsky komplex vybudovaný na Pohroní mal koncom 18. storočia 6 vysokých pecí v Hronci, Polhore a Tisovci. Svojou kapacitou patril k najväčším výrobcom surového železa, liatiny a kujného železa v celom Uhorsku. Do podnikania v železiarstve sa zapojila aj šľachta (Andrášiovci – Gemer, Čákiovci – Spiš, Koháriovci a Coburgovci – Horehronie, Stáraiovci – Zemplín). Na Slovensku bolo do roku 1883 jediným redukčným prostriedkom drevené uhlie, niekde miešané s drevom. Posledné vysoké pece na drevené uhlie zanikli roku 1920 (Stratená, Chyžnianska Voda).

Obchod so železom sa orientoval na vnútorný trh a diaľkový obchod. Vnútorný trh v Uhorsku bol železom a železiarskymi výrobkami zásobovaný predovšetkým hámrami z oblasti Slovenského rudohoria. Poľnohospodárstvo náradie sa vyrábalo v Medzeve, reťaze a rošty v Gelnici, klince, plechy, koľajnice, železné pece a liatinový riad v Hronci. Kováčom z blízkeho okolia sa železo predávalo priamo v hámroch, no väčšina železa sa odvážala do vzdialených oblastí pre mestských obchodníkov, na jarmoky alebo sa železo predávalo podomovým obchodom. Diaľkový obchod v 14. – 17. storočí smeroval najmä do Poľska, Ruska, Sedmohradska, v 18. a 19. storočí aj do Haliče, na Moravu, do Sliezska a Viedne. Priemyselná revolúcia prebehla v hutníctve v rozmedzí 40. až 90. rokov 19. storočia a viedla k premene manufaktúr na továrne (dúchanie horúceho vzduchu, parné stroje a i.).

O rozvoj výroby na Slovensku sa zaslúžili aj medené huty, ktoré vyrábali kvalitný medený tovar, vyhľadávaný na európskych trhoch predovšetkým od 15. do 18. storočia. Vedúce postavenie mali banskobystrické mediarske podniky, ale významom za nimi nezaostávali ani spišské medenorudné bane a huty. Hutnícke spracovanie strieborno-medených banskobystrických rúd predstavovalo zložitý proces, ktorý sa delil na 3 výrobné etapy: 1. pri výrobe tzv. surovej (kráľovskej) medi čiernej alebo žltej sa ruda najprv tavila (šmelcovala), čím sa získal surový kamienok (Frischlech), ktorý sa potom pražil na masu nazývanú rošt. Ďalším tavením roštu sa získavala surová meď; 2. tzv. čistá alebo bohatá meď (s obsahom striebra) sa vyrábala v rafinačných hutách tzv. šplajsovaním. Troska získaná pri rafinovaní (aj troska z ďalšieho výrobného procesu) sa spracovala na červenú meď (Rotkupfer) alebo na pruskú a libetskú meď; 3. tzv. čistá meď (Gaarkupfer) sa získavala z bohatej medi (scedzovaním) pomocou olova v scedzovacích peciach (hutách). Výsledným produktom scedzovania bol bochník scedeného olova so striebrom (tieto dva prvky od seba oddeľovali v zháňacích peciach), ako aj tzv. kýnštok (spraženina medi s časťou olova). Z kýnštoku sa vyrábala čistá meď v sušiacich peciach, v ktorých sa postupne vypaľovalo z medi olovo. V banskobystrickom regióne pracovali od 16. storočia šmelcovacie huty v Starých Horách, Balážoch, Revúcej, Ľubietovej a Banskej Bystrici, šplajsovacie huty v Moštenici (na špaňodolinskú a starohorskú kráľovskú meď) a v Tajove (na žltú kráľovskú meď) a scedzovacia huta v Moštenici.

Manufaktúrna hutnícka výroba ostatných kovov nezasiahla do formovania materiálnej ľudovej kultúry tak významne ako hutníctvo železa a medi. Hutníctvo sa výrazne odzrkadlilo v materiálnej i sociálnej kultúre spomínaných regiónov. Jej predstaviteľmi a nositeľmi boli hutníci (majstri, pomocní robotníci, kuriči, drviči), ale aj drobní podnikatelia (šteliari), šafári a celý rad pracovníkov, ktorí priamo nadväzovali na hutníctvo – hámroví kováči, uhliari, drevorubači, povozníci, obchodníci a iní.